Skôr sa stalo – popri všetkom inom – výrazným symbolom neúspechu a krachu.
Veru ani ministrov rozmetaných po všetkých možných stranách už nemohla zatieniť ani Veronika Remišová, vari posledná členka a predsedníčka Za ľudí, ktorá, najmä vďaka zaujímavým intelektuálnym kvalitám a jasnozrivému nadhľadu, pre ono repasované hnutie v danej chvíli predstavuje jedinú vzpruhu a perspektívu. Naopak, mocná odstredivá sila Matoviča zaháňa do zahraničia aj excelentného exministra Jaroslava Naďa, o ktorého sa doslova trhajú v susedných Čechách. Pravdepodobne tam bude potrebné uvoľniť nejaké skladové priestory pri ministerstve obrany, takže istotne nič iné nemôže tento nutný proces ešte viac urýchliť.
Ísť do nového parlamentu so starým názvom a tristnými spomienkami na niekdajšiu záľahu vlastných poslancov sa Matovič hanbil. Snažil sa to síce opäť prekryť obligatórnym prívalom nadávok a sprostých urážok, namierených najmä voči novému predsedovi parlamentu. Ale už aj z detailov i celého jeho prejavu bolo zreteľne cítiť, že už nie je vo svojej koži, a ak je, tak sa mu potom aj s inými možnosťami nesmierne scvrkla.
Opäť niekoho niekam posielal, niekto sa mal ísť pozrieť do očí dôchodkyniam, niekto urazil jeho ženu, niekto niečo sľúbil, čo nesplnil. A tak. Lenže už ho tam takmer nikto nepočúval. Málokto si dokonca všimol, že sa mu vypol mikrofón. Ani pri formovaní vlády napríklad prezidentka neprotestovala proti tým ministrom, ktorých by nenominoval sám Matovič, ba vôbec už na jeho plamenné výzvy a príkazy v tomto smere neprihliadla.
K podobným podstatným chybám v politickej oblasti zrazu dochádzalo i všelikde inde. Preto zúfalo hľadal akúsi záchrannú brzdu v zmene názvu hnutia a pokúsil sa tak ukradomky vkliniť medzi ostatné strany. Práve ako „Slovensko“ sa úfal zakukliť trebárs rovno za stranou Progresívne Slovensko. Alebo – aj tak by sa dalo – že sa zamaskuje medzi takpovediac inými „slovenskami“. Totiž – ak aj iné strany budú nasledovať jeho tristný hrdinský vzor. Teda napríklad, že strana Sloboda a solidarita sa, po plánovanom odchode predsedu Richarda Sulíka do Bruselu, sama spontánne premenuje na stranu „Slovensko a Slovensko“, hnutie KDH na „Kresťansko-demokratické Slovensko“ a podobne. Potom by už možno Matovičovo hnutie medzi inými stranami pri súčasnom zložení parlamentu istotne nepôsobilo takým nápadným dojmom ako tarantula na piškótovej torte.
Veď, žiaľ, už aj dnes spod onoho nového hávu presvitá pôvodný zmysel tohto závistlivého a nezriedka i zákerného nepokoja. Nuž, ako hovorí český aforista Gabriel Laub: „Niektorí ľudia sú ako rieky: vynakladajú maximálne úsilie, aby si vytvorili pohodlné koryto“.