Bezprecedentný útok Hamasu upútal pozornosť sveta a rozvíril debaty o zodpovednosti či primeranosti reakcie na teror. Diskusiám neraz dominuje "ačohentizmus”, prehnané emócie a kmeňové myslenie. Vraví sa, že tento konflikt „rozbil” prozápadnú liberálnu bublinu. Ako sa teda posunúť ďalej?
Pre základné odpovede nemusíme zachádzať ďaleko. Intenzívna štúdia histórie isto veci pomôže, no nie každý má na to pochopiteľne čas. Ukazuje sa, že k principiálnemu rámcu sa dopracujeme aj vďaka férovej, otvorenej a vecnej diskusii. Presne o tom je aktuálna DEMDIS diskusia na túto tému, do ktorej sa zapojilo vyše 500 účastníkov z oboch táborov. Zhoda existuje.
Už len základné uvedomenie si, že tento konflikt nie je čierno-biely, a že obe strany majú maslo na hlave, podkopáva legitimitu bezbrehej podpory jednej strany. Jednoducho, keď sa správame k skupine ľudí ako ku zvieratám, ako zvery sa budú aj správať. Dôvody eskalácie aj preto zhodne vidíme v narastajúcom pravicovom radikalizme na oboch stranách. Ak nadobudneme presvedčenie, že náš „kmeň” je niečo viac ako ten druhý, malér je na svete. A to aj bez náboženského radikalizmu, vďaka ktorému si strany odvodzujú svoje sväté nároky a neochvejné pravdy.
Ak vieme, v čom je problém, aké teda máme riešenia na stole? Aká reakcia na neospravedlniteľný teror je primeraná? Je to skutočne cielené bombardovanie s „vedľajšími škodami” (rozumejme civilnými obeťami)? Naozaj treba Hamas „tvrdo potrestať”, ak sa zhodneme, že násilie plodí len ďalšie násilie?
Azda nikto nespochybňuje právo Izraela brániť sa. Rozpory vznikajú pri jeho podobe. Kde teda leží hranica prípustnosti obrany útokom? Pred vyše rokom sa civilizovaný svet zhodol, že ruská agresia je neprípustnou formou presadzovania štátnych záujmov. Odkedy Rusko počas zimy ostreľovalo energetickú infraštruktúru Ukrajiny, právom mu patrí označenie teroristického štátu. Keď však Izrael dlhodobo utláča Palestínčanov, keď po útoku odstrihol Gazu od elektriny či pitnej vody, Západ zdôrazňoval jeho „právo brániť sa”. A tu nemožno nevidieť prinajlepšom intenzívnu „kognitívnu haváriu”, prinajhoršom pokrytectvo.
Vyspelá spoločnosť a demokracia by nemali byť hrou s nulovým súčtom. Výhra jednej strany nemusí automaticky znamenať prehru druhej. Našou výzvou a úlohou je vytvárať prostredia, kde vyhrávame všetci. A vojenské konflikty, teror a násilie do nich nepatria.
To, že Slovensko v tomto prípade mnoho neovplyvní, ešte neznamená, že sa z toho nemôžeme poučiť. Tento konflikt nám pripomína nevyhnutnosť rovnosti občanov, slušnej diskusie a demokracie ako systému mierového riešenia konfliktov. Nenechajme zvíťaziť pocit nadradenosti či nenávisti voči tým, ktorí nie sú z „nášho kmeňa”. Snaha umlčať druhú stranu je cestou do pekla.