Do toho vstúpil kulminujúci politický vplyv masmédií, najmä televízie. Dominantnou formou však neboli politické, programové debaty, ale politika ako zábava. Premenená na gladiátorské zápasy, v ktorých politickí lídri bojovali schopnosťou zaujať či zabaviť. V čoraz viac personalizovanom politickom boji nešlo o strany, ich ideológie, komplexné programy prestavby (či udržania) spoločnosti, ale o lídrov a ich schopnosť predať sa. Ideálne jednou dominantnou témou.
Súkromné televízie boli dobrou pôdou pre miešanie sveta politiky, biznisu a masmédií. Politika musela byť šou, ktorá udrží diváka. Málokoho zaujímali šedí administrátori vecí verejných. Pozornosť dokázali upútať lepšie excentrické osobnosti. Najmä ak sa mohli oprieť o veľké peniaze, potrebné na financovanie technologicky prepracovaných, nákladných kampaní.
V tomto nastavení bol Berlusconi ideálnym kandidátom. Bohatý mediálny magnát, ktorý sa ešte pred vstupom do politiky naučil využívať svoj vplyv. Človek, ktorý o sebe mohol tvrdiť, že nie je súčasťou skorumpovanej a neefektívnej „tradičnej politiky“. Napriek tomu, že zbohatol práve v tomto skorumpovanom a neefektívnom svete, a vďaka pravidlám, ktoré ho riadili, staval sa do roly outsidera, zástupca más proti „elitám“. Jeho politický program bol vágny a nestály – od neoliberálnych reforiem, ktoré mali revitalizovať taliansku ekonomiku, cez štát starajúci sa o „rodiny a pracujúcich“ po nacionalizmus s príchuťou xenofóbie – no na tom v skutočnosti nezáležalo. Boli to len slová. Reklama, ktorá mala presvedčiť voliča kúpiť si jeho značku.
Súčasní populistickí politici mohli od Berlusconiho odkukať ešte jednu vec: excentrickosť, škandály, porušenia zákona nie sú problém. Treba ich len správne uchopiť. Koniec koncov, ak „všetci klamú a kradnú“, volič to odpustí aspoň tým, ktorí bojujú za „obyčajného človeka“. Že vedú okázalý život? No a čo, keď na to majú. V masovej kultúre nie je luxusný „život smotánky“ znakom štrukturálnych problémov spoločnosti, ale ľudovou zábavou.
Postupný úpadok vplyvu Silvia Berlusconiho nespôsobili jeho škandály a usvedčenia na súdoch. Ale nový druh populistov, ktorých pomohol stvoriť. Populistický štýl, apel na masy a antielitárstvo sa naučila využívať krajná pravica. Spojila ho s identitárnou politikou nacionalizmu a xenofóbie. A svoje slogany dokáže efektívne šíriť v prostredí sociálnych sietí, ktoré aktívne podporujú šírenie emočne nabitých informácií, vytváranie názorových bublín s „alternatívnymi pravdami“ a (na rozdiel od tradičných médií) odmietajú regulovať šírenie nenávisti, lží a poloprávd.
Silvio Berlusconi, ktorý stál koncom minulého storočia pri začiatku veľkej transformácie politiky, bol tak už ku koncu života fakticky politickým reliktom.