A obe môžu mať nemalý význam pre budúcnosť dvoch bývalých častí spoločnej federácie, ktorá sa podľa niektorých uštipačných jazykov navracia minimálne tým, že naše štáty dostali, či stále dostávajú, všestranne na frak cez vládnutie podradných pravicových koalícií.
Jedným z východísk k ich neuveriteľne arogantnému i nekompetentnému vládnutiu potom bohužiaľ prispela aj určitá predchádzajúca (seba)diskreditácia, prípadne štiepenie významných ľavicových formácií.
Tu však zásadné české a slovenské podobnosti končia. Ak sa pozrieme na spomínané udalosti, konkrétne na snem Hlasu-SD v Púchove a na zjazd Českej strany sociálnodemokratickej (ČSSD) v Plzni, kľúčový rozdiel bije do očí. Zatiaľ čo slovenská formácia pôsobí vcelku dobre a lákavo aj pre ďalšie subjekty, čo vzhľadom na blížiace sa voľby vyzerá sľubne, jej západný partner svoju púť sám ukončil. Do slova a do písmena.
Snaží sa síce pomocou sloganu „Ľudskosť namiesto sebectva“ stvoriť dojem, že smeruje k niekdajším grandióznym úspechom v 90. rokoch, keď ju z ničoho vyzdvihol k výšinám expremiér a exprezident Miloš Zeman, no pritom vyhlasuje vlastný koniec. Presnejšie povedané „rebranding“. Premenovanie sa beztvarým pojmom „SOCDEM“, s ktorým sa spája rovnako amorfné logo. To niektorým namiesto tradičnej ruže pripomína skrvavenú gilotínu. Akoby tým svojho času mocná, štátotvorná strana hrdo vyhlásila načisto iné heslo: (zlý) marketing namiesto hlavy sediacej pevne na krku, forma namiesto ideí.
Partaj, čo sa pred očami topí ako sneh, na svojom 45. zjazde de facto len verejne potvrdila dôvody, pre ktoré sa zosula do politického suterénu. Potvrdenie „generálnej línie“ doterajšieho predsedu Michala Šmardu, nie príliš talentovanej figúry z lokálnej moravskej politiky, hovorí jasnou rečou. ČSSD ako sebavedomá ľavicová partaj už jednoducho neexistuje.
Jej osud akoby súčasne zrkadlil negatívny vývoj českej politickej plurality. Obohacujúca šírka vnútorných názorov bola odstránená včasne predvolebným vylučovaním a „zglajchšaltovaním“ nepohodlných straníckych oponentov. A to viac-menej neskrývanou proklamáciou malomeštiackej stratégie „pokroku v medziach zákona“, ale tiež predchádzajúcim devastujúcim spojením s miliardárom Andrejom Babišom.
Teraz sa spájajú s miliardárom Janom Bartom, majúcim podiel na úspešnej kampani pravicového prezidenta Petra Pavla, ktorý ma byť niečo ako „kapézetka“ (krabička poslednej záchrany) sociálnej demokracie v ČR. To všetko úhľadne zabalené do balíčka s páčivým nápisom „moderná ľavicová strana“…
Vytváranie gýčovitého, pritom celkom prázdneho, politického obrazu, ktorý aj tak mnohí voliči vnímajú negatívne, iba zle zakrýva obyčajné rutinérstvo a nezriadenú túžbu po moci. Takéto maniere spôsobili už úpadok a pád mnohých politikov a strán v dejinách. V Európe v posledných rokoch najmä tých ľavicových, topiacich sa v bahne predchádzajúceho mnohoročného pohodlia, ba až obracajúcich naruby tradičné hodnoty slobodomyseľnej ľavice: boj za mier a proti kapitálu. Na zamyslenie nielen v strednej Európe.