Pod tlakom covidovej krízy hrozila EÚ špirála hospodárskej recesie a finančnej nestability. Hoci sa reálny efekt investícií zo špeciálneho protipandemického rozpočtu prejaví až časom, schopnosť únie dohodnúť sa na vytvorení nového „federálneho“ rozpočtu prispela k upokojeniu situácie.
Rovnako reagovala EÚ na krízu spôsobenú ruskou agresiou proti Ukrajine a snahou Moskvy vyvolať energetickú krízu. Časť peňazí z protipandemického fondu presmerovala na tlmenie hospodárskych dôsledkov novej krízy. A podobným spôsobom financuje pôžičky pre Ukrajinu.
V situácii, keď má únia veľmi obmedzený rozpočet s rigidnou štruktúrou výdavkov, bolo dlhové financovanie jednou z mála možností, ako reagovať na nečakané krízy. V istom zmysle to bola prirodzená voľba. Peniaze získané spoločným dlhom boli použité v spoločnom záujme: na stabilizáciu a oživenie európskej ekonomiky, potom na posilnenie spoločnej bezpečnosti.
Problémom je, že EÚ sa vrhla na dlhové financovanie v inej situácii, než je dnes. Monetárne politiky centrálnych bánk boli expanzívne, inflácia veľmi nízka. A cena dlhu – úrok, ktorý musí Európska komisia zaplatiť – prakticky zanedbateľná.
Už je to však inak. Vysoká inflácia prinútila centrálne banky vrátane európskej zvyšovať úrokové miery. Rastú aj úroky na verejných dlhoch. Vrátane tých, za ktoré ručí únia spoločným rozpočtom. A nie je to málo peňazí: v máji 2023 mala EÚ dlh asi vo výške 400 miliárd eur (až 85 % z neho pochádzala z obdobia po roku 2020). Ďalší bude potrebovať na financovanie existujúcich či nových programov. Navyše podstatná časť z dlhu, vyše 420 miliárd eur do konca roka 2026, bude použitá na nevratné financovanie: granty pre členské krajiny v rámci existujúcich programov.
Hoci splatnosť tohto dlhu EÚ zatiaľ nemusí trápiť, musí financovať (rastúce) úroky. Zdrojom bude bežný európsky rozpočet. Vyššie náklady na refinancovanie dlhu však znamenajú menej peňazí do ostatných výdavkov únie – poľnohospodárske platby, štrukturálne fondy a pod. Druhá možnosť – zvýšenie spoločného rozpočtu – je politicky ťažko priechodná, pretože by to znamenalo zvýšenie národných príspevkov do európskeho rozpočtu, ktoré sú jeho hlavným zdrojom príjmov.
Jediným reálnym (a efektívnym) riešením je urobiť to, na čom sa únia zhodla už v roku 2020, keď odsúhlasila vytvorenie špeciálneho protipandemického fondu: presunutie financovania spoločných nákladov z pliec národných vlád na vlastné zdroje EÚ. Inak povedané, únia potrebuje čo najrýchlejšie schválenie európskych daní. Možností je viacero – od zdanenia finančných a digitálnych firiem cez environmentálne a spotrebné dane.
Diskusie o nových vlastných zdrojoch prebiehajú už roky, teraz však rozhodnutie potrebujeme veľmi rýchlo. Aj preto, že v opačnom prípade sa výrazne obmedzí schopnosť Európy reagovať na budúce krízy a financovať rastúce spoločné investície.