A vzhľadom na štruktúru dlhšie nad ňou aj zostane. Infláciu už netlačia nahor energie, ale ceny potravín a priemyselných výrobkov. To okrem iného znamená, že Európska centrálna banka tak skoro nezačne znižovať úrokové miery. Po júnovom zvýšení hlavnej úrokovej miery na historicky vysokých 3,5 percenta môžeme podobné rozhodnutie čakať aj nabudúce. K nulovým úrokovým mieram sa tak skoro nevrátime.
Bezprostrednejšie než reštriktívna menová politika však zamestnaných ľudí trápia rastúce ceny, kvôli ktorým sa prepadávajú reálne mzdy. Akékoľvek požiadavky na ich zvýšenie zároveň narazia na argument „inflačnej špirály“: vyššie mzdy prinesú rast nákladov pre firmy, tie ich premietnu do vyšších cien, čo zas bude tlačiť na rast miezd…
Pre situáciu v eurozóne však tento argument neplatí. Od posledného kvartálu 2021 mali hlavný podiel na rastúcej inflácii v eurozóne dva faktory: rast dovozných cien a zisky firiem. To prvé súviselo najmä s dovozom energetických surovín z Ruska: Moskva manipulovala s ich cenou už pred útokom na Ukrajinu, následne sa pokúsila európske krajiny (neúspešne) vydierať. Podľa prepočtov Medzinárodného menového fondu bol od začiatku roka 2022 nárast dovozných cien zodpovedný asi za 40 percent inflácie. Ešte väčší podiel – 45 percent – však pripadal na zisky firiem.
Inak povedané, firmy ako celok dokázali kompenzovať efekt vyšších vstupných nákladov a ešte aj zvýšiť svoj profit. V prvom štvrťroku tohto roka boli zisky firiem, po zarátaní inflácie, jedno percento nad úrovňou spred pandémie. Kompenzácie zamestnancov boli, naopak, dve percentá pod trendom.
Argument „inflačnej špirály“ proti nárastu miezd tak nie je úplne férový. Priestor na zvyšovanie miezd tak, aby dobehli nárast cien, existuje. Problém s dovoznými cenami nateraz ustúpil (v zime sa môže opäť prejaviť), dlhodobo ho Európa musí riešiť diverzifikáciou, zvyšovaním efektívnosti a sebestačnosti v kriticky dôležitých surovinách a technológiách. Rast miezd zároveň nezvýši infláciu, pokiaľ budú kompenzované znížením vysokých firemných ziskov.
Podľa prepočtov Medzinárodného menového fondu by eurozóna mohla dosiahnuť inflačný cieľ dvoch percent aj vtedy, ak by počas najbližších dvoch rokov rástli nominálne mzdy o 4,5 percenta ročne. Pri zachovaní súčasnej produktivity práce a pokračovaní trendu poklesu cien surovín by stačilo, aby zisky firiem klesli na predpandemickú úroveň.
Podčiarknuté a spočítané: vysoká inflácia v eurozóne nie je dôvodom, pre ktorý by mali zamestnanci akceptovať pokles reálnych miezd. Problém nie je na strane odmeňovania práce, ale kapitálu. Mzdy môžu rásť a úroveň cien môže ostať kontrolou, ak firmy akceptujú nižšiu mieru ziskov.