Posledné výbuchy dramatického hnevu na predmestiach veľkých centier nie sú žiadnou eskapádou, ktorá sa začala „náhodnou“ naháňačkou potenciálne nebezpečného živlu, ani prejavom akéhosi vrodeného vandalizmu typického pre francúzske vzbury či prieky, ako by to rada videla francúzska krajná pravica i naša bežná stredoeurópska optika. Videá zachytávajúce zastrelenie Nahela Merzouka, ale aj výjavy skazy z extrémne násilnej, až sebazničujúcej odozvy na udalosť, sa stali hybnou silou stupňujúcich sa prejavov vandalizmu, a zároveň ohnivo živeného pocitu rozhorčenia. Tak, ako to býva typické pre každý druh vojny.
Niet divu, že ľudové tribunály, a samozrejme najmä politické zoskupenia, sa v obmedzených analýzach a nenáležitých reakciách pretekajú o to zanietenejšie, o čo jedovatejšie môže byť ovocie nezadržateľného hnevu.
Ktosi povedal, že ľudia sa pri nakopených problémoch obvykle boja rozmýšľať, a tak zväčša len súdia: preto sa aj politici, sociológovia, mnohí analytici a komentátori pretekajú, kto najväčšmi odsúdi a kto najväčšmi vyťaží z rozhorčenia i z násilia.
Na stole je rasová karta, ktorá by problém najradšej videla ako prirodzene vrodenú chybu, najmä pokiaľ ide o východné alebo moslimské kultúrne prostredie; v prostredí ďalej na východ sa jednostranne skloňuje najmä stále nedávne francúzske koloniálne dedičstvo, prípadne „typicky francúzska“ tradícia vychádzať na barikády len tak, z plezíru a zakódovaného nutkania niečo roztrieskať. Sociálna realita periférií sa k týmto fenoménom zvyčajne priraďuje len neochotne.
Prečo časť francúzskej mládeže po zabití Nahela Merzouka povstala tak ohlušujúco po celej krajine? Odpoveď si iste vyžaduje menej súdenia a viac premýšľania: Francúzsko neprežíva vojnu civilizácií, ako by o tom rád presvedčil napríklad nedávny ultrapravicový prezidentský kandidát Éric Zemmour, alebo trebárs i naši dočasne stíchnutí islamofóbovia.
Fabien Truong, profesor sociológie na univerzite Paríž 8, pre denník Le Monde zdôraznil, že mladí ľudia v približne rovnakom veku reagujú násilne z jednej prostej príčiny – intuitívne si uvedomujú, že jeho smrť by mohla byť ich smrťou. Podľa neho si dnes každý tínedžer, každá tínedžerka z predmestí dokáže vybaviť negatívne, opakované a agresívne strety s políciou, ktorá im ustavičnými, ponižujúcimi kontrolami identity neustále pripomína, že sú kontrolovaní „nie pre to, čo urobili, ale pre to, kto sú“.
Dôsledky, ktoré takáto moderná politika get, respektíve malého dvora a veľkého biča prináša, sú dlhotrvajúce; a nemôžu zakryť skutočnosť, že Francúzsko vo svojom vytrvalom nástojení na akejsi „jednoliatej“ identite, dogmatickom sekularizme a vynášaní republikánskych hodnôt vždy len vtedy, keď sa to hodí elitám, za posledné polstoročie zlyháva.