Prirodzene, teda aspoň podľa neho, je zatiaľ predbežne nanajvýš sporné, či to neslobodno ani vtedy, keď ide o ochranu dieťaťa. Mnohé ženy v tom majú úplne jasno. Prikláňajú sa totiž k názoru, že to nikdy nie je správne, no ich názor v tom môže byť do istej miery jednostranne zaujatý práve tým, že ide o ženy.
Detí sa na názor zatiaľ nikto nepýtal. Je to prirodzené, lebo mnoho – obzvlášť celkom malých – detí ešte stále vôbec nevie hovoriť. Preto sa možno oprávnene domnievať, že by na otázku vôbec správne nereagovali, ba viac by sa pomocou takých tých detských predrečových zvukov zaujímali o materské mlieko, náhradné mlieko, detskú výživu a o všeobecnú i regionálnu dostupnosť materinského jazyka, ba aj o celkom podobné taľafatky.
O nejakú takú výživu detí či dospelých sa z úradníckej vlády, ale ani zo strán bývalej koalície či spomedzi nadšených aktivistov neziskových organizácií nezaujímal zatiaľ nikto. Okrem strany Progresívne Slovensko, kde jeden z ich najlepších mysliteľov vraj navrhol prudké zníženie dôchodkov dôchodcom, aby sa vraj zbytočne neprejedali. Aj keď strana to už teraz popiera. Išlo teda iba o nepochopenie myšlienky budúceho štátnika. Veď napokon ešte stále, našťastie, žijeme v krajine oplývajúcej mliekom, medom a elektromobilmi.
Neotvorenie schôdze vraj doslova šokovalo nezaradenú poslankyňu Annu Miernu, lebo „sa za dva dni nenašlo 76 poslancov, ktorí by odsúdili násilie, otvorili schôdzu a otvorili by o tejto téme debatu“. Nešlo pritom ani o to, že by mnohí prefíkaní poslanci vypočítavo zostali doma a preventívne tam uplatňovali svoje právo na ochranu detí, kým sa to ešte dá. Lebo po tejto debate na schôdzi by sa to už istotne nedalo a k domácemu násiliu by už nikdy ani nedochádzalo. Preto zaostávame.
„Boli ľudia, ktorí v sále sedeli a nezaprezentovali sa ako prítomní,“ povedal po skončení schôdze bývalý premiér a iniciátor schôdze Eduard Heger, ktorý, aspoň ako sa ukazuje, opäť vie o tom svoje.
Veľmi mi to pripomína odvážne prezentovaný názor francúzskeho časopisu Hara-Kiri (predchodcu Charlie Hebdo), ktorý mal výstižný podtitul „Časopis sprostý a zlomyseľný!“ V ňom redakcia už v roku 1968 predkladala čitateľom presvedčenie, že je potrebné skoncovať s útlakom žien. V budúcnosti to už nebude tak, že ak pribudne do domácnosti detský vláčik, zmocnia sa ho otec a syn, no úbohú matku bezohľadne vypoklonkujú kamsi do kuchyne. Naopak, žena už bude mať neodňateľné právo kľaknúť si opodiaľ a celkom potichu pri ich hre s vláčikom hovoriť: „Šu-šu-šu!“
Na Slovensku, aspoň podľa europoslankyne Lucie Ďuriš Nicholsonovej, bude potrebné, pochopiteľne, okrem toho všetkého, čo najskôr zakázať aj veľkonočnú šibačku.