Spolu je čarovné slovo vzájomnosti, no politické skúsenosti ho predierkovali na cedidlo. Zvlášť po tom, čo si ho dala do názvu jedna politická strana, je už pre mnohých podozrivým marketingovým ťahom. Zostáva však v obehu.
Politické strany v lepšom prípade tvrdia, že ich programy nesú stopy demokratickej vôle, veď ich prediskutovali s nami na desiatkach či stovkách osobných stretnutí. Slovo spolu však v slovníku majú aj strany, ktoré sa chvália, že program vystavali na expertíze podporenej akademickými kreditmi a pôsobenie v odborným tímoch vybrúsilo ich schopnosti ako diamant. Pri spravovaní našej demokratickej budúcnosti nás vďaka tomu a mladistvej energii posunú vpred či aspoň pevnejšie ukotvia na mieste.
Politické strany o vlastnej expertíze nepochybujú. Mnohé však pochybujú o schopnostiach voličov porozumieť ich odborne pripraveným plánom. Na pomoc si preto prizývajú celú škálu odborníkov. Odborníkov na predstavenie ponúkaného produktu, na jeho komunikovanie či dokonca odkomunikovanie voličom. A to najmä v nevyhnutných skratkách tak, aby sa expertíza strán a prísľub vzájomnosti zmestili na bilbordy pri cestách.
Novotvar odkomunikovať je dôležitý. Ukazuje, ako spravovanie verejných vecí poznačila potreba či fetiš rýchleho presadzovania expertne (dúfajme) pripravených opatrení. Ako sa zdeformoval význam slova komunikácia a v akej miere diskusia prestala byť podstatným znakom demokracie. Zreteľne to cítiť pri slove dialóg. Pamätáme si ešte, aké príznačné bolo pre novembrové očakávania a ako silno sme ho stotožňovali s demokraciou?
V ére náhlenia a presadzovania rýchlych riešení sa dialóg stáva politickým vyhnancom. Vládnutie, legitimované expertízou má skôr monologický charakter. Áno vyzdvihovaných expertov legitimizujú viac či menej rozsiahle vedomosti. Získali ich nielen jednostranným nasávaním vedomostí, ale aj kritickou rozpravou, dialógom, v ktorom je miesto pre zváženie rôznych možností a pochybnosti.
To, že nám politici s pomocou odborníkov na komunikáciu chcú veci čo najlepšie odkomunikovať, že majú starosť o informácie, s ktorými prichádzame do styku a o to, ako nás ochrániť pred tými, ktoré by nás mohli morálne či vedomostne poškodiť, môžeme čítať rôzne. Ako prejav starostlivosti o spoločné dobro, ale aj ako značne neúctivú predstavu o našich schopnostiach kritického úsudku.
Zdôrazňovanie potreby zapájať expertov na zlepšovanie politickej komunikácie a na objasňovanie „našich hodnôt a princípov“, možno chápať ako starosť o demokraciu. No pre mnohých je ponižujúcou správou, že demokracia ako dialóg je už vyhradená len pre najvzdelanejších a najpripravenejších.