Nestranní pozorovatelia by po kontroverzných opatreniach, akými boli novela Trestného zákona, rušenie špeciálnej prokuratúry, zmeny vo verejnoprávnej televízii a rozhlase a vo financovaní kultúry či mnohé iné narýchlo pripravené zákony, predpokladali, že neostane kameň na kameni. Zdá sa, že voliči koalície práve takéto kroky od novej vlády očakávali. Ani ostro vedená politika zo strany premiéra a predsedu najsilnejšej koaličnej strany Smeru Roberta Fica či lapália predsedu SNS Andreja Danka nemali u ich voličov negatívny ohlas.
Všetky strany sa tešia rovnakej podpore, akú mali pred vyše polrokom v deň volieb. A to sa týka koaličných i opozičných strán. K rastu preferencií nevládnym stranám nepomohla ani dobre zvládnutá každotýždenná mobilizácia na námestiach, ani vyhrotená nálada počas prezidentskej kampane.
Progresívne Slovensko zostáva jasným lídrom v opozičnom tábore. Ani po voľbách dosť viditeľné KDH, ani SaS po zmene pri kormidle, kde otca zakladateľa Richarda Sulíka vymenil Branislav Gröhling, nie sú progresívcom zatiaľ schopné konkurovať. Hnutie politického dobrodruha Igora Matoviča pomaly upadá, ale bývalého premiéra nemožno hádzať do starého železa – vždy vie niečím šokovať. No zmena názvu z OĽaNO na Slovensko obrat nepriniesla.
Jediné zmysluplné vysvetlenie, prečo turbulentné dianie na politickej scéne ani v najmenšom nezatriaslo preferenciami strán, je, že medzi koaličným a opozičným táborom bola vyoraná príliš hlboká brázda.
Otázkou je, či PS má ešte nejaký voličský potenciál, alebo narazilo na strop. Hoci sa dlhodobo drží v tesnom závese za Smerom a pravidelne v prieskumoch osciluje okolo 20 %, cesta vyššie sa zdá zarúbaná. A to napriek diktovaniu tempa v radoch opozície, vedúcej úlohe na protestoch a dobrým výkonom predstaviteľov strany v diskusných reláciách. Stále viac sa skloňuje neschopnosť PS osloviť vidiek. To ukázala aj analýza výsledkov volieb. A navyše stále je to skôr strana mladšej a strednej generácie. Tento hendikep PS by mohlo v opozícii dorovnať KDH. Lenže kresťanskí demokrati napriek tomu, že do ich radov zavial svieži vietor, zostávajú pripútaní k šiestim percentám.
A tento fenomén nie je vlastný iba opozícii. SNS sa napriek tomu, že nastoľuje stále nové témy, národniari sú mimoriadne aktívni a stále sú stredobodom pozornosti, nedokázala odlepiť od piatich percent. S Republikou sa SNS pasuje o rovnakého voliča a ani jedna strana stále neprevážila misky váh na svoju stranu. Uvidíme, ako dopadne meranie síl v európskych voľbách.
Čo možno označiť za určité prekvapenie, je mierny nárast Hlasu po zvolení predsedu Petra Pellegriniho za prezidenta. Vezie sa strana stále na víťaznej oslavnej vlne alebo začína preberať Smeru voličov unavených z radikálneho uchopenia politiky Robertom Ficom? Musíme si počkať ešte nejaký ten týždeň, kým sa Pellegrini posadí na prezidentskú stoličku a v Hlase príde k prepriahnutiu.
Nateraz jediné zmysluplné vysvetlenie, prečo turbulentné dianie na politickej scéne ani v najmenšom nezatriaslo preferenciami strán, je, že medzi koaličným a opozičným táborom bola vyoraná až príliš hlboká brázda. Nespokojní jedinci ju už nedokážu či ani nechcú preskočiť. Počkajme si, či júnové európske voľby pohnú ľadmi.