Zatiaľ nie je dôvod na paniku, pretože ukazovatele ekonomík už vykazujú pomalé zotavovanie sa z recesie. Problém však je, že keď sa rozkrúti nové koleso krízy, zdravé indikátory nikomu nepomôžu.
Krízy často názorne ukazujú, aký smrtiaci účinok môžu mať samonapĺňajúce sa proroctvá a obavy z obáv. Reakcia trhov na devalváciu thajskej meny vyvolala rovnaký účinok v Indonézii, Malajzii, Južnej Kórei – krajinách, ktoré mali navzájom spoločné asi iba to, že sa nachádzali v juhovýchodnej Ázii. Prasknutie bubliny ruskej úvermi živenej, no nevyvíjajúcej sa ekonomiky v roku 1998 dopadlo na brazílsku menu a tak ďalej… Teoretické „báchorky“ o dokonale racionálnom trhu, ktorý spravodlivo odmeňuje a trestá národy podľa ich zásluh, dostávajú dekádu čo dekádu na frak v praktických ukážkach iracionálnych bublín a iracionálnych prepadov. Keď sa trhy „rozhodnú“, že tá či oná krajina môže mať problém, začnú sa správať tak, že vyvolajú presne ten efekt, ktorého sa báli.
Naši politici – až na svetlé výnimky – dosiaľ nepochopili, o čom je dnes Grécko. Alebo to pochopili, ale hrajú cynickú predvolebnú hru. Ťažko povedať, čo je horšie.
Samozrejme, že grécke vlády sa previnili fiškálnou nezodpovednosťou. Samozrejme, že európska pomoc gréckej ekonomike je aj pomocou bankám, ktoré celé tie dlhové orgie pomáhali financovať. Samozrejme, že Gréci budú musieť začať šetriť aj sami na sebe. Lenže ak sa spojí iracionálna stránka trhov s ich globálnou previazanosťou, na Európu ako na prvú dopadne nové kolo recesie. A u nás bude úplne jedno, či má slovenský dôchodca tretinovú penziu oproti gréckemu.
Pomoc Grécku nemá nič spoločné s pravo-ľavým bojom. Ak nebude akcia eurozóny rýchla a koordinovaná, čoskoro môže už byť neskoro. A my sa ocitneme v marazme aj vtedy, keď budú u nás vládnuť politici, ktorí si dnes myslia, že grécka kríza je príležitosťou na ideologické moralizovanie, a ktorí sa dušujú, že im sa to stať nemôže. Omyl. Krajina nemusí byť ako Grécko, aby dopadla ako Grécko.