Lenže také ľahké to nie je. Diletanti sú skôr tí, čo nechápu, že hrušky aj jablká sú stále ešte ovocím.
Prečo si ministerstvá rok čo rok objednávajú v komerčných agentúrach imidžové prieskumy verejnej mienky? A prečo sa tie prieskumy dokonca aj dupľujú ako v prípade ministerstva obrany?
Ministerstvo vraj využije najnovší prieskum pri práci na Strategickom hodnotení obrany, s ktorým sa ráta do roku 2012. Hodnotenie „by nám malo dať odpovede na to, v akom reálnom stave sa Ozbrojené sily nachádzajú, čoho sa v budúcnosti budeme musieť zriecť, ktoré spôsobilosti obmedziť… s cieľom ušetriť peniaze daňových poplatníkov všade tam, kde sa dá“.
Ó, áno. Pri strategickom hodnotení našej obrany bude isto neoceniteľnou odpoveď na otázku: „Ohrozuje niekto bezpečnosť Slovenska?“ Čo sa stane, keď 90 percent opýtaných odpovie „nie“? Navrhne ministerstvo zrušiť armádu? Alebo keby väčšina odpovedala „áno, ohrozuje nás Jamajka“? Vyhlásime jej vojnu? Zvláštne sú aj otázky týkajúce sa vojenskej účasti v Afganistane. O tejto akcii a všetkých podobných totiž nerozhodujú vojenskí profesionáli, ale politické strany vo vláde a v parlamente.
Toto nie je iba záležitosť súčasného vedenia obrany. Prieskumovú mániu si navzájom odovzdávajú všetky politické garnitúry. A netýka sa len obrany, ale aj rezortu vnútra a iných. Táto mánia sa tvári moderne a akčne, veď ministerstvá sú vďaka nej „v pravidelnom styku s názormi voličov“. Akurát, že je to blud. Kultúra dotazníkov, auditov a prieskumov, ktorá v posledných dekádach zaplavila svet ako agresívna burina, je len starou známou a neplodnou byrokraciou. Nič na tom nezmení jej moderný slovník, vypožičaný zo sveta marketingu, ani to, že na ňu prisahajú rozliční experti, ktorých táto kultúra splodila. Keď chcú ministerstvá zisťovať, kde by mohli „ušetriť peniaze daňových poplatníkov všade tam, kde sa dá“, začať by mohli aj tým, že ich nebudú vyhadzovať za prieskumy, ktoré im majú vraj pomôcť s odpoveďou.
Tých deväťtisíc alebo viac tisíc eur za jeden prieskum nevyzerá veľa. Veď to nie je ani jeden mesačný plat takého šéfa obecných vodární v Bratislave, všakže. Alebo takmer trojnásobok ročného zárobku šičky v Hencovciach… Ale to sme už naspäť pri ovocí. Hrušky a jablká, platy a prieskumy. S tým asi nepochodíme vo svete, kde sa rečičky o „žití nad pomery“ a potrebe šetriť používajú iba ako bič na tých, čo sa nemajú ako brániť.