Víťazstvom už v prvom kole prezidentských volieb Erdogan pre seba zabetónoval výsledky minuloročného referenda, ktoré jeho funkcii prisúdilo obrovské právomoci. Prezident môže teraz napríklad priamo dosadzovať ministrov a štátnych úradníkov a funkcia predsedu vlády úplne zanikla. Prezident môže priamo zasahovať do zákonov a vyhlasovať výnimočný stav. Jeho právomoci pritom neobmedzujú takmer žiadne ústavné protiváhy, ako je to obvyklé v prezidentských systémoch v Európe či Amerike.
Erdogan má slušnú základňu v srdci EÚ. Väčšina tureckých prisťahovalcov v Nemecku a Rakúsku, pochádzajúcich najmä z tureckého vnútrozemia, víťazstvo prezidenta oslavuje.
Voľby, ktoré by mu dali takúto moc, Erdogan skrátka nemohol prehrať, i keby ich musel zmanipulovať. Zdá sa, že napokon stačilo, aby boli „iba“ hlboko neférové. Drvivá väčšina celoštátnych médií pod kuratelou štátu viedla neúnavnú kampaň za jeho znovuzvolenie. Ulice oblepili jeho plagátmi a ostatní kandidáti boli na verejnosti prakticky neviditeľní. Vo väzeniach zostávajú bez rozsudkov desiatky tisíc ľudí zatvorených po puči v júni 2016. O prácu odvtedy navyše prišlo viac ako stotisíc štátnych úradníkov, policajtov, učiteľov či právnikov.
A predsa Erdoganova samovláda nie je ani po voľbách samozrejmosťou. Ako pre BBC povedala poslankyňa za opozičnú Republikánsku ľudovú stranu Selin Sayek Bökeová: „Zažívame fašistický režim. Fašistické režimy však obyčajne nevyhrávajú voľby s päťdesiatimi tromi percentami, ale s deväťdesiatimi. Znamená to, že pokrokové hodnoty sú tu stále prítomné a môžu povstať.“
Nuž, ak aj raz povstanú, nebude to zajtra. Momentálne hrá všetko do karát Erdoganovi. Bökeovej však možno dať za pravdu aspoň v tom, že jeho relatívne tesné víťazstvo v prvom kole napovedá, že Turecko zostáva aj po rokoch upevňujúcej sa diktatúry rozdelené na dve polovice. Erdoganovým volebným zázemím je naďalej rurálne a chudobnejšie vnútrozemie, zatiaľ čo západné pobrežie patrí „tureckej“ časti opozície a východ krajiny je politicky v rukách prokurdskej opozície.
Takémuto rozdeleniu zodpovedá aj Erdoganova politika – tá, ktorá zostane, ak si odmyslíme perzekúcie. Na jednej strane investície do zdravotníctva a sociálnej sféry, na druhej povzbudzovanie nacionalizmu a pašovanie konzervatívnych islamistických prvkov do zákonov krajiny.
Problém Európskej únie s Tureckom zostáva otvorený. Erdogan má stále k dispozícii niekoľko miliónov rukojemníkov v podobe utečencov zo Sýrie. Navyše má slušnú základňu priamo v srdci únie. Väčšina tureckých prisťahovalcov v Nemecku a Rakúsku, pochádzajúcich najmä z tureckého vnútrozemia, víťazstvo „svojho“ prezidenta oslavuje. Ak by chcelo Nemecko v budúcnosti niečo podniknúť proti diktátorovi, bude sa musieť vysporiadať i s názormi niekoľkých miliónov svojich vlastných občanov. To veci určite nezjednodušuje.