Najnovšie výsledky PISA však nehovoria nič nové. V podstate potvrdili to, čo sa tu už pred 10 rokmi konštatovalo pri prvom testovaní: náš školský systém nezabezpečuje sociálnu rovnosť vo vzdelaní. Len teraz je tento problém oveľa vypuklejší.
Na rozdiel od nás v úspešných krajinách sa nerovnosti darí eliminovať. Či už prostredníctvom vyrovnávacích mechanizmov, alebo podpornej infraštruktúry. Rozdiely vo výsledkoch medzi jednotlivými žiakmi a školami potom nie sú také priepastné. V tomto zmysle na prvý pohľad veľmi racionálny nápad ministerstva školstva podmieniť výšku financovania škôl kvalitou výsledkov ide presne proti duchu sociálnej kohézie, lebo slabí budú ešte slabší a posilní sa iba elita.
V diskusii iste zaznejú hlasy, že toto je viac-menej problém rómskeho etnika. To je však veľmi zjednodušujúce, lebo značná časť detí pochádza zo sociálne slabých rodín patriacich k majorite. V susednom Rakúsku a v Nemecku, ktoré sú na tom v tomto smere tiež zle, sa vedú diskusie o podpore a zavádzaní tzv. celodennej školy, čo je obdoba našich školských klubov. U nás však pribúda detí, ktoré si nielenže nemôžu dovoliť obedy v jedálňach, ale ani návštevu tzv. družiny! Pritom najmä v menších obciach, kde viac žiakov pochádza z málo podnetného prostredia, zohrávajú školské „družiny“ významnú úlohu. Pedagógovia, ktorí sa im venujú aj popoludní, tu v podstate často nahrádzajú úlohu rodičov.
Deti nemôžu za svoj triedny pôvod, štát však musí vytvárať podmienky na kvalitné vzdelanie všetkých.