Dôvodov by sa iste našlo viac, slovenské dediny však majú tri spoločné rysy, ktoré sú pre ne značne limitujúce: ich príjmy z podielových daní sú zanedbateľné, lebo je tu vysoká nezamestnanosť a navyše väčšina obyvateľov je v dôchodkovom veku. Pre malé obce, ktoré majú doslova existenčné problémy, býva preto platený post starostu luxus.
Niektorí síce funkciou riešia svoju zlú sociálnu situáciu, lebo podľa zákona starostom v obciach do 500 obyvateľov prislúcha plat vo výške 1,49-násobku priemerného platu v národnom hospodárstve, čo v týchto regiónoch môže by pre mnohých motivujúce. Plat však potom predstavuje hlavnú položku rozpočtu obce a na iné často už nezvýši.
Iní sa pri pohľade na prázdnu pokladnicu dobrovoľne vzdajú platu a vykonávajú funkciu ako svoje hobby. To je iste férovejšie, no ani jedno nie je systémovým riešením.
Tým by logicky malo byť spájanie obcí, ktoré môže výrazne prispieť k zoštíhleniu a zefektívneniu verejnej správy. Nik predsa nechce, aby došlo k ich násilnému zlučovaniu, čím by menšie obce strácali svoju identitu. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť do Poľska, kde takýto model funguje už niekoľko rokov.
O tom, že nejde o malý problém, presvedčí každého pohľad do štatistiky: obce do 500 obyvateľov tvoria viac ako tretinu z celkového počtu 2 900 obcí na Slovensku!
Aj hrdosť na rodnú viesku má svoje hranice, najmä keď realita je taká neúprosná.