Ak hovoríme, že primitívne odpovede na problémy dlhodobo nezamestnaných ponúka náš štát, nemyslíme tým banskobystrického župana a jemu podobných. Je to náš štát, naše vlády a náš parlament, kto s dlhodobo nezamestnanými dlhodobo narába ako s parazitmi, ktorých musí poctivá väčšina živiť a šatiť, zatiaľ čo oni si užívajú slasti života za tých pár eur na deň, ktoré im poskytujeme.
Sú to naše vlády a náš parlament, kto tých ľudí považuje za lenivcov, na ktorých neplatí cukor, ale výhradne bič. Je rozdiel medzi sociálnymi dávkami a minimálnou mzdou malý, až zanedbateľný? Jednoduchá odpoveď: treba tým ľuďom ešte viac zoškrtať príspevky. Alebo rovno zaviesť nútené práce, keď ešte i tých pár desiatok eur bude dotyčný povinný odpracovať.
Dôvody sa nájdu za každej vlády. Či už má tento druh „sociálneho cítenia“ priamo v ideologickej výbave, alebo sú zástupným dôvodom suchoty štátnej kasy, či nevyhnutnosť konsolidovať verejné financie.
Dôkazy o tom, že takáto politika nefunguje, vám poskytnú v každej dedine, kde majú dlhodobo nezamestnaných. Takáto politika nefunguje, pretože dlhodobo nezamestnaní vôbec nie sú, v rozpore s mienkou „počestnej väčšiny“, neprispôsobiví. Naopak.
Keďže (aj) vinou dlhodobej nezamestnanosti a chudoby veľmi často padli do pasce úžerníckych dlhov, okamžite po nástupe do normálneho zamestnania by sa na ich legálnu mzdu vrhli exekútori. A keďže aj tá nízka mzda, ktorú by mnohí z nich (s nízkym vzdelaním) zarobili, by bola už dosť veľká nielen pre exekútorov, ale aj pre náš štedrý štát, zároveň by prišli o všetku alebo takmer všetku dovtedajšiu sociálnu výpomoc. A ich rodiny by boli na tom horšie, ako sú teraz.
Mnohí z nich sa životu v takomto štáte preto prispôsobili. Zbierajú šrot či lesné plody, načierno robia fušky na stavbách či inde. Nie je pravda, že nechcú pracovať. Akurát žijú v štáte, v ktorom sa pre nich už stalo irelevantné, či majú legálne zamestnanie, alebo nie: z biedy si nepomôžu. Takto majú vďaka čiernemu trhu iba navyše pocit, že majú svoje životy ako-tak vo svojich rukách.
Správna odpoveď na tento problém pritom tiež nie je zložitá: namiesto ďalšieho odoberania sociálnych benefitov (popravde už ani niet čo odoberať) treba zatraktívniť prácu. Áno, aj zdvíhaním minimálnej mzdy. A vytvoriť pásmo, v ktorom by bol možný súbeh sociálnej pomoci s príjmami z legálneho zamestnania.
Za tých dvadsaťpäť rokov štát na vylúčených a odkázaných doslova zlámal nejeden bič. Ak by dnes pre zmenu náhodou rozmýšľal o troche cukru, potom by platilo, že neskoro, ale predsa.