Iste by bolo nezmyselné, keby dospelí pacienti pre ploché nohy navštevovali kúpele rok čo rok. Ale prečo to nepripustiť pri stavoch spojených so závažnými úrazmi, mozgovými porážkami a ďalšími prípadmi, ktoré si vyžadujú opakovanú fyziatrickú liečbu?
Nielen takto hendikepovaní, ale aj každý lekár či rehabilitačná sestra potvrdia, že potrebujú kúpeľnú liečbu aspoň raz za dvanásť mesiacov. Veď neraz, keď prídu po dvoch-troch rokoch, sú na tom horšie ako na začiatku. Výsledky trojtýždňovej rehabilitácie, ak sa pravidelne opakuje, môžu byť veľmi optimistické. Potom si to ani nevyžaduje toľko finančných nákladov, ako keď sa po dlhšom čase opäť začína takmer od bodu nula.
Takže tu ani prísne ekonomické argumenty neobstoja. A tie, pokiaľ ide o vážne ohrozenie zdravotného stavu ľudí, by mali ísť bokom. Ani príslušné poisťovne by sa tomu nevzpierali. Teraz im však nezostáva nič iné, iba plniť to, čo im zákon povoľuje a čo nie. Bez výnimky, prižmúriť oko nemienia.
Ako inak, na Slovensku sa to robí – trikom. Nájde sa druhá diagnóza, aby pre ňu mohol dochrámaný človek navštíviť kúpele aj na budúci rok… Každému sa to však nepodarí vybaviť. Preto si radšej položme otázku: Máme zákony pre ľudí alebo, naopak, ľudí pre zákony. Ak tie sú zlé, treba ich zmeniť.