Európa si dlho nevedela rady, ako ochrániť svoju vonkajšiu hranicu a toto riešenie je len spôsobom, ako migračný tok spomaliť. Úplne zastaviť ho však nedokáže. Riešenie, ku ktorému Európa dospela, je skôr ukážkou, sa ako zbaviť bremena i zodpovednosti.
To bremeno ponesie predovšetkým Grécko, ktoré však nie v dobrej kondícii. Prvý deň síce zvládlo, či však bude rovnako úspešné aj v nasledujúcich dňoch a mesiacoch, je viac ako otázne. Samo je oslabené krízou, nemá dostatok zdrojov a 150-tisíc ľudí, ktorí do krajiny prišli od začiatku roka a nemôžu prekročiť hranicu smerom do Macedónska, predstavuje obrovský sud s pušným prachom, ktorý môže hocikedy vybuchnúť.
Preniesť zodpovednosť na Turecko môže byť síce efektívne, ale len z krátkodobého hľadiska. Únia nemôže očakávať, že druhí urobia robotu za ňu. Peniaze sú síce pre Ankaru silnou motiváciou, no čo v prípade, keď si to náhodou Erdogan rozmyslí a otvorí turecké brány, ako sa už vyhrážal? Európa nemá zatiaľ žiadny alternatívny plán B. Rovnako sa poľahky môže stať, že pod tlakom protestov miestnych ľudí, ktorí si neželajú utečencov v krajine, budú musieť tureckí politici ustúpiť tlaku verejnej mienky. Čo potom?
Európa získala čas, ktorý by mala využiť na to, aby ochranu schengenskej hranice zvládla vo „vlastnej réžii“ a spoločnými silami celej dvadsaťosmičky.