O to dôležitejšia bude možno atmosféra rozhovorov, ktorá sa do zápisníc nedostane. Takto o rok už teoreticky môže byť všetko celkom inak.
Ak sa riešenia problémov nezhostia lídri z tradičného politického spektra, zmocnia sa ich populisti a krajná pravica.
To bude už po voľbách v Holandsku, kde môže po prvý raz zvíťaziť protiúniový Geert Wilders. Bude už po prezidentských voľbách vo Francúzsku, kde sa v druhom kole zrejme stretnú xenofóbna, Kremľom sponzorovaná Marine LePenová a François Fillon, ktorý k „salónnejšej“ podobe xenofóbie pridáva ekonomické reformy ako vystrihnuté z 90. rokov minulého storočia.
To bude už po voľbách v Nemecku, kde by síce nemalo ísť o to, či sa stane Angela Merkelová opäť kancelárkou, pôjde však o to, aká bude jej pozícia vo vlastnej strane a aká bude povolebná pozícia AfD.
Taliansko bude stáť pred voľbami a k moci sa budú drať Päťhviezdičkové hnutie odmietajúce spoločnú menu a s odstupom aj Liga severu odmietajúca spoločnú úniu. Euroatlantické štruktúry budú mať po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu za sebou rok prispôsobovania sa novej situácii. Alebo rozkladu. Únia už bude uprostred rokovaní o vystúpení Veľkej Británie.
Dohoda o priškrtení migračného tlaku na Európu s Tureckom na papieri prináša ovocie: počet žiadateľov o azyl klesol o viac ako polovicu oproti roku 2015. Druhou stranou mince je však čoraz zreteľnejšia politická neúnosnosť sľubov, ktoré dostal Recep Erdogan výmenou za svoju spoluprácu pri zastavení masovej vlny utečencov do únie.
Rakúsky šéf diplomacie Sebastian Kurz bol síce „oficiálne“ prvým, kto vyhlásil, že Erdoganove represálie rozpútané po pokuse o prevrat vylučujú, aby s ním únia ďalej rokovala ako s kandidátom na členstvo, určite však nebol posledným.
Erdoganova hra je jasná: Turecko neplní kritériá, zato však plní svoju časť dohody o utečencoch. A hoci súčasťou dohody nebol prísľub, že Turecko môže preskočiť riadne plnenie kritérií pre bezvízový styk a dupľom pre členstvo, práve takáto interpretácia visí vo vzduchu a hrozí skôr či neskôr vyvolať konflikt.
Lídri chcú hovoriť o spoločnej obrannej politike, hmatateľný výsledok však predpokladá vyriešenie základnej otázky: má sa európska obranná politika budovať čisto pod dáždnikom NATO, má ho zdupľovať nejakým vlastným dáždnikom alebo má byť NATO v Európe de facto nahradené vojenskými štruktúrami únie?
Spoločná večera lídrov dvadsaťsedmičky o brexite bez Theresy Mayovej môže byť zaujímavá, nemôže však vyriešiť to, čo ešte nevie ani Mayová: čo bude pri rokovaniach o brexite cieľom jej vlády?
Robiť vyhlásenia na efekt a riešenia pre riešenia samozrejme nemá zmysel. Problémy si však žijú vlastným životom, a ak sa ich riešenia nezhostia lídri z tradičného politického spektra, zmocnia sa ich populisti a krajná pravica. Ak táto vec nebude účastníkov summitu strašiť aspoň v podvedomí, o rok už môže strašiť všetkých nás v reáli.