Na jednej strane treba rešpektovať, že i politici majú nárok na súkromie a nemožno ho obetovať na oltár verejnosti.
No nedôstojné handrkovanie okolo jeho pohrebu ukazuje na to, čo sa môže stať, keď rodinné spory zasiahnu do verejnej sféry. Osobná nevraživosť by v takomto okamihu nemala prevládnuť nad pochopením, že veľký štátnik, akým Helmut Kohl nepochybne bol, si zaslúži oficiálny štátny pohreb v krajine, ktorú ako kancelár viedol dlhých 16 rokov. V takom prípade treba hľadať kompromisy. Keďže prianím samotného Kohla údajne bolo, aby sa posledná rozlúčka s ním konala v „európskom duchu“, nič nemožno vyčítať zámeru dať mu posledné zbohom v Štrasburgu. Je však prinajmenšom podivné, že jedna z najväčších postáv novodobých nemeckých dejín nebude mať poslednú rozlúčku na pôde Nemecka. Zádušná omša v Berlíne, ktorou si uctila jeho pamiatku kancelárka, prezident a poslanci Bundestagu, nie je adekvátna jeho významu.
Kohlova druhá manželka Maike Kohlová-Richterová sa tak do histórie zapíše tiež – ako žena, ktorá nepochopila, že jej muž nebol iba veľkým Európanom, ale aj veľkým Nemcom, a preto ocenenie jeho výnimočného politického diela, ktoré vykonal pre Nemecko, nie iba čisto rodinnou záležitosťou. A stavať proti sebe európanstvo a nemectvo v prípade človeka, ktorý prispel k zjednoteniu oboch, je úplne nezmyselné.