Podobne ako v manželských svároch, rozdráždená Moskva nedokáže reagovať s chladnou hlavou a hovorí o oveľa sofistikovanejšej pomste, ako by bolo obyčajné odstraňovanie poľských pamätníkov na revanš: o hospodárskych sankciách.
Z poľského pohľadu vraj Červená armáda nemohla byť v Poľsku vnímaná ani spočiatku ako osloboditeľská, už len pre nacisticko-sovietsky pakt podpísaný Ribbentropom a Molotovom. Lenže podľa tejto logiky by teda nemala trvať ani na tom, že Varšavské povstanie bolo výlučne hrdinským vzopätím proti nacizmu. To, že sa Poliaci vzopreli proti Nemcom, ich ešte nezbavuje biľagu hlboko vžitého antisemitizmu a ani nemôže poprieť fakt, že vyhladzovacie tábory na území Poľska neoslobodili ani Poliaci, ani protihitlerovská koalícia – ale Červená armáda. Napriek tomu, že poľské hnutie odporu o ich existencii informovalo vlády západných spojencov na základe výpovede Witolda Pileckého ešte pred správou Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera.
Veľké dejiny bývajú nemilosrdné: nekladú si otázky o osobnom utrpení miliónov bezmenných ľudí, ktorých vo svojej neúprosne olovenej logike nútili nezmyselne zabíjať a zomierať. Týchto sovietskych vojakov vraj Varšava ponechá v pokoji odpočívať. Bolo by však pre dnešných nepriateľov pamätníkov prijateľnejšie, keby sa boli zastavili na rusko-poľských hraniciach a neposúvali front smerom do Európy?