Na druhej strane vďaka ekonómovi Arthurovi Lafferovi vieme, že ani vysoká miera zdanenia nemusí automaticky znamenať veľké príjmy pre štát. Po tom, čo si túto poučku politici za čias druhej Dzurindovej vlády zobrali (až príliš) k srdcu a presadili rovnú daň, Slovensko rozhodne nepatrí medzi krajiny s vysokým daňovým zaťažením (aj keď podnikatelia u nás stále nariekajú…) No napriek tomu je stále veľa takých, ktorí nie sú ochotní platiť ani len malé slovenské dane. Oni jednoducho nechcú platiť nič. Stačí, keď majú veľký balík peňazí, trvalé bydlisko v Monaku, účet v tamojšej banke a sú z „obliga“.
To, že Slovensko, podobne ako ostatné krajiny EÚ, chce takýmto praktikám zamedziť, je úplne normálne. Nenormálne je skôr to, že tento štát stojí na pleciach státisícov zamestnancov, ktorí platia dane do posledného centa a vzhľadom na nízku mieru zdanenia podnikateľov oni nesú najväčšie daňové bremeno.
Pre politikov je iste nepríjemné nahlas povedať: „Je síce pekné, že Sagan tretíkrát vyhral, ale dane by mal platiť na Slovensku.“ Daňovú „optimalizáciu“ jednoducho nemožno tolerovať. Ďalším krokom by však mal byť zákon, ktorým by sa zamedzilo tomu, aby sa fyzické osoby prostredníctvom schránkových firiem v daňových rajoch mohli vyhýbať plateniu daní u nás. Tu však bude potrebný celoeurópsky konsenzus.