Najlepšie, čo môžeme aj v súvislosti so situáciou v Katalánsku urobiť, je pripomenúť svoje, ale aj celoeurópske historické skúsenosti. Tie hovoria v podstate o dvoch cestách rozpadu viacnárodných štátov: o kultivovanej a násilnej.
V prvom variante – rozdelenie švédsko-nórskej únie z roku 1905 a česko-slovenskej federácie z roku 1993 ukázalo, že tieto dvojice národov prekonali vzrastajúcu obojstrannú nedôveru a nasledoval dlhodobý rozvoj vzájomných vzťahov, ktorý môže byť príkladom pre ďalšie krajiny. Inak to už vyzeralo s rozložením Sovietskeho zväzu, kde dominovalo Rusko, a bývalej Juhoslávie, s dosiaľ trvajúcimi následkami jej krvavého konca.
Ak Katalánci dospeli k presvedčeniu, že ústredná vláda v Španielsku za štyri desaťročia po páde Francovho fašistického režimu nezúročila rozvoj demokracie na to, aby najbohatšej provincii prisúdila aspoň dôsledné autonómne postavenie, tak sa ocitajú na rovnako osudnej križovatke. Či za samostatnosťou stojí väčšina obyvateľov, malo potvrdiť alebo vyvrátiť referendum. Tak ako sa to nedávno urobilo bez problémov v Škótsku.
Odvolávanie sa Madridu na protizákonnosť všeľudového hlasovania, keď ústavu aj ústavný súd kreovala reprezentácia dominantného národa, nie je korektné. A priam nebezpečné je, keď vláda povolala do Katalánska vyše 10-tisíc policajtov a ťažkoodencov. Tento krok prekvapuje o to viac, keď si uvedomíme, že Španieli už zažili ničivú občiansku vojnu i dlhoročný boj s baskickými extrémistami. Namiesto emócií by mal na oboch stranách dostať hlavné slovo rozum.