Ani opozícii už na tom zrejme natoľko nezáleží, ako sa k problému najprv stavala. Celotýždňovo deklarovanú schôdzku parlamentného zahraničného výboru na túto tému museli odročiť, lebo koaliční ani opoziční zástupcovia (ktorí v ňom majú väčšinu) sa neráčili dostaviť v takom počte, aby boli uznášaniaschopní.
Čo je však na tom najpovážlivejšie, na stretnutie neprišiel ani predseda Národnej rady, ktorý sa ešte počas víkendu verejne dušoval, ako kolegom poslancom vysvetlí, že v politike, ani v tej zahraničnej, netreba mať čierno-biele videnie. Sľuby sa majú plniť, najmä keď ich dá v priamom televíznom prenose druhý najvyšší ústavný činiteľ.
Tu skôr ide o to, aké „videnie“ môžu mať teraz o Slovensku v zahraničí, keď nielenže v ten istý deň prezident republiky reční v európskom a šéf Národnej rady v ruskom parlamente, ale hovoria diametrálne inak o zásadných otázkach zahraničnopolitickej orientácie nášho štátu. V Dankovom prípade v rozpore so spoločným vyhlásením, ktoré niekoľko týždňov predtým prijal s Andrejom Kiskom a Robertom Ficom.
Mýliť si prvý oficiálny prejav predsedu slovenského parlamentu v Štátnej dume s priateľským príhovorom na otvorení nejakého kultúrneho podujatia, hoci aj spojeného s tradíciami všeslovanskej vzájomnosti, bolo od Danka veľkým prešľapom. Teraz to pôjde do stratena? Možno len súhlasiť s apelom skúseného šéfa našej diplomacie Miroslava Lajčáka, že by sa mali dopredu konzultovať zahraničné cesty najvyšších štátnych predstaviteľov a osobitne ich verejné politické vystúpenia. V mene celistvého obrazu Slovenska vo svete.