O to tu však vôbec nejde. Dokiaľ bude kandidátov na sudcov Ústavného súdu vyberať parlament, dovtedy bude v procese prítomná politika. V roku 2014 tvorila v Národnej rade väčšinu strana Smer, ktorá mala vtedy aj jednofarebnú vládu. Aj keby bola takáto väčšina vybrala šiestich Marťanov, ktorých dovtedy nik nevidel, boli by automaticky zaradení ako smerácki kandidáti. Pričom, samozrejme, o žiadnych neznámych Marťanov nešlo, a tak identifikácia kandidátov s politickou stranou bola pre oponentov Smeru hračka.
Najlepšie to zhrnula Benátska komisia: parlament musí sprísniť kritériá pri výbere sudcov, Ústavný súd musí vydať rozhodnutie a prezident sa týmto rozhodnutím musí riadiť.
Prvý problém teda je, ako dosiahnuť, aby bol výber kandidátov čo najmenej politický a čo najviac odborný. Tento problém sa však netýka len prípadov, keď má parlamentnú väčšinu Smer. Týka sa akejkoľvek parlamentnej väčšiny, v silách ktorej je kandidátov vybrať i odhlasovať.
Druhým problémom bol spôsob, akým sa do veci vložil vtedy čerstvo zvolený prezident Andrej Kiska, ktorý sa spolitizovanú voľbu kandidátov rozhodol „vylepšovať“ ďalším politizovaním. Hlava štátu sa rozhodla zahrať úlohu druhej komory parlamentu. V Prezidentskom paláci vznikla neformálna komisia, ktorá si predvolávala kandidátov, aby znovu preverovala ich predpoklady stať sa sudcami Ústavného súdu.
Ústava ani príslušné zákony však nijakú ďalšiu previerku kandidátov po tom, ako ich mal preveriť ústavnoprávny výbor parlamentu, nepoznajú, a tak sa viacerí z nich rozhodli ignorovať ju. Výsledkom bolo, že prezident si zo šiestich ponúkaných vybral iba jednu kandidátku, zatiaľ čo ostatní sa dozvedeli, že nevyhoveli podmienkam, o ktorých ústava mlčí. Všetkým bolo pritom zrejmé, že nešlo ani tak o tých, ktorí boli ponúknutí, ako o tých, ktorí ich ponúkli.
Odvolávanie sa na Ivana Gašparoviča, ktorý odmietol vymenovať za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, je pikantné samo osebe. Odhliadnuc od toho, že Čentéš bol jeden a tu si mal Kiska vybrať troch zo šiestich, minimálne polovica Slovenska si totiž myslí, že čentešiáda bola obrovskou blamážou Kiskovho predchodcu a zároveň i Ústavného súdu, ktorý nebol schopný vydať vtedy rýchle a jednoznačné rozhodnutie. Mimochodom, Ústavný súd sa nevyznamenal ani tentoraz, keďže o veci rozhoduje tri roky.
Najlepšie tieto tri problémy zhrnula na jar tohto roku Benátska komisia, na ktorú sa obrátil samotný Kiska. Nie je pravda, že by jej výrok bol hmlistý, ako to vtedy tvrdil prezident. Bol celkom jasný: parlament musí sprísniť kritériá pri výbere sudcov, Ústavný súd musí vydať rozhodnutie a prezident sa týmto rozhodnutím musí riadiť. A to je presne bod, v ktorom sa nachádzame teraz.