Rokovať nebolo podľa neho o čom po násilnom rozohnaní davov v Barcelone v čase protiústavného referenda 1. októbra. Bez rozhovorov sa zaobišlo aktivovanie ústavného článku 155, ktorý Rajoyovi umožnil suspendovať katalánsku autonómiu a prevziať nad provinciou výkonnú moc.
Bez diskusie boli zatknutí a uväznení niektorí separatistickí lídri. Pointou plánu mali byť predčasné voľby tesne pred Vianocami, ktorými by sa zvrátil pomer síl v katalánskom parlamente. Z Rajoyovho hľadiska by tak potom nielen nebolo o čom, ale už ani s kým rokovať.
Rajoyove kroky pripomínali skôr taktiku despotov čeliacich ľudovým nepokojom. Ten posledný – voľby – však pripomenul parlamentnú demokraciu. Možno práve preto jeho taktika stroskotala akurát na tomto bode. Jeho ľudovci v Katalánsku úplne zhoreli a hoci nominálne najviac hlasov dostali ich hlavní rivali z prošpanielskej stredovej liberálnej strany Ciutadans (Občania), väčšinu v 135-člennom katalánskom parlamente získali tri hlavné separatistické zoskupenia. Čo teraz?
Rajoy si tak dlho vyberal, kedy a s kým chce rokovať, až bude nútený rokovať podľa podmienok, ktoré mu určia iní.
Rokovať, isteže rokovať. Napokon, Rajoy vo svojej reakcii na výsledok volieb sám vyzval na „dialóg a spoluprácu“. Otázka len je, kto s kým by mal taký dialóg viesť. Novú katalánsku vládu zrejme zostavia tri separatistické strany. Najsilnejšou z nich zostáva Spoločne pre Katalánsko expremiéra Carlesa Puigdemonta.
Na Puigdemonta vydala madridská vláda európsky zatykač, ktorý neskôr stiahla, ale bývalý šéf katalánskej autonómnej vlády zostáva v Belgicku. Jeho stranícka dvojka Jordi Sànchez je vo väzení. Vo väzení je tiež líder Republikánskej ľavice Katalánska Oriol Junqueras. Trojicu dopĺňa radikálne ľavicová Kandidátka ľudovej jednoty, ktorá získala síce iba štyri kreslá, lenže tie budú pre vládnu väčšinu rozhodujúce.
Puigdemont vyzýva premiéra na otvorenie rozhovorov „kdekoľvek, okrem pôdy Španielska“. Rajoy však sotva dopustí takéto dovŕšenie svojho poníženia, ktoré je dosť veľké už len vďaka prostému faktu, že by po tom všetkom musel zasadnúť k rokovaciemu stolu akurát s Puigdemontom. Otázkou, a vonkoncom už nie iba ironickou, však zostáva, ako bude teda rokovať s inými, keď nie s Puigdemontom: bude viesť rozhovory s lídrami autonómnej vlády Katalánska v madridskom väzení?
A budú takí ministri novej vlády dostávať na zasadania kabinetu v Barcelone mimoriadne vychádzky? Situácia sa namiesto rozuzlenia ešte viac zauzlila. Predčasné voľby nemohli priniesť iné Katalánsko než také, aké bolo doteraz: rozdelené a polarizované. A úplne zlá taktika Mariana Rajoya nemohla priniesť nič iné, len ďalšie mierne vychýlenie síl v prospech separatistov. Rajoy si tak dlho vyberal, kedy a s kým chce rokovať, až bude nútený rokovať podľa podmienok, ktoré mu určia iní.