Štáty na svete zanovito pribúdajú. Treba im to však vyčítať? Pred štvrťstoročím cudzina Slovákom vyčítala: „Prečo sa oddeľujete, keď sa Európa zjednocuje?“ Na čo sme im odpovedali: „Taká je naša vôľa, rešpektujte ju.“ „A prečo ju máme rešpektovať?“ znela ďalšia otázka. „Pretože sme národ, nič menej, a teda máme právo na vlastnú štátnosť.“
Slušných štátov sa všade veľa zmestí. Ale nové štáty sa chcú zakaždým etablovať na územiach, kde sa staré už dávnejšie udomácnili. Treba do toho kibicovať zvonku? Na druhej strane: potrebuje dnes Európa naozaj ďalšie štáty (slušné), akými by boli hoci Katalánsko, Valónsko, Škótsko či Korzika? O rôznych podnesterských či kaukazských entitách radšej pomlčme: sú ako nevítané škvrny na mape, ale skúste ich z nej vygumovať!
Dobre sa nám mudruje, keď už svoju štátnosť máme – a veruže sa jej nevzdáme. Ale zabudnime na ľudácko-zápecnícke heslo cudzie nechceme, svoje si nedáme. V skutočnosti Slovensko veľa cudzieho nevyhnutne potrebuje: spojenectvá a priateľstvá, vedomosti a technológie, kultúru a umenie, investície, najnovšie už aj pracovnú silu. O čo ale naozaj nestojíme, to je vedenie na uzde, postrkávanie, poučovanie, čo a ako máme robiť. Keby sa Slovensko pred štvrťstoročím riadilo len názormi zvonku, zrejme by dnes v OSN jeden slušný štát chýbal.