Asi najznámejšia a najotrasnejšia kauza, ktorá dokázala na život a na smrť rozdeliť ponovembrovú spoločnosť, je prípad znásilnenej a zavraždenej medičky Ľudmily Cervanovej. Presnejšie, časť verejnosti začala spochybňovať vinu odsúdených páchateľov.
Novinár Martin Hanus dlho patril k tým, ktorí siedmich vrahov považovali za „úbohé obete“ komunistickej mašinérie. Ich vieru nedokázali naštrbiť žiadne fakty: ani to, že siedmich mužov komunistický režim odsúdil, hoci boli deťmi prominentov; ani to, že výsledky procesného dokazovania aj po roku 1989 ich vinu jednoznačne potvrdzovali; že sťažnosť páchateľov proti rozhodnutiu súdov zamietol aj Európsky súd pre ľudské práva. Nedávno Hanus zverejnil, že sa mýlil. Teraz o tom vydal knihu Hra sa skončila, aj s dosiaľ neznámymi objavmi. Jeho (bývalí) kolegovia si stále hudú tú istú pesničku, a na ich oslavách s páchateľmi pred niekoľkými mesiacmi nechýbal ani prezident.
Nič z toho neprekvapuje. Hanus iba potvrdil, čo si mnohí mysleli už dlho. Vôbec nie z nostalgie za starým režimom, skôr z úcty ku skutočnosti. Dôležité na vývoji kauzy Cervanová je najmä to, čo hovorí o príčinách prehlbovania nevraživosti v našej spoločnosti. A o tom, akú úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré, slovami Martina Hanusa, často viac ľpejú na interpretačnej moci, ako na poctivom hľadaní pravdy.