Prvý Trumpov minister zahraničných vecí Rex Tillerson zdecimoval americkú diplomaciu úspornými opatreniami a neschopnosťou nájsť ľudí vhodných za veľvyslancov dokonca aj v takých horúcich zónach, akou je napríklad Južná Kórea. Na druhej strane Tillerson, ktorý získal sympatie amerických médií vo chvíli, keď sa rozchýrilo, že najmenej pri jednej príležitosti nazval svojho šéfa „debilom“, svojmu džobu rozumel aspoň potiaľ, že hlavnou úlohou diplomacie je – diplomacia. Rokovania, schôdzky, zbieranie podpory na medzinárodnej scéne ešte prv, ako sa exekutíva odhodlá k nejakému radikálnemu kroku.
Tillersonovho nástupcu Mikea Pompea tento aspekt jeho práce očividne veľmi netrápi. Pompeo, ktorý sa v Trumpovom tíme vhodne dopĺňa s novým poradcom pre národnú bezpečnosť Johnom Boltonom, sa diplomaciou veľmi nezaťažuje nielen pokiaľ ide o nepriateľov typu Iránskej islamskej republiky. Nátlakový kurz volí aj voči dlhodobým spojencom Spojených štátov v Európe.
Ohlasované sankcie, ktoré Pompeo vopred označuje za „najtvrdšie v histórii“, nemajú dopadnúť len na Irán samotný. Týkať sa majú napríklad aj firiem v Európe, ktoré majú riešiť dilemu: ak si budú chcieť zachovať biznis s Iránom, oželieť budú musieť biznis s Amerikou. A to napriek tomu, že ich materské krajiny žiadne sankcie nevyhlásili a naďalej postupujú v súlade so zmluvou, z ktorej sa jednostranne stiahol Trump. Buď bude teda poškodený európsky biznis, alebo európske vlády.
Dohoda z roku 2015 nevypadla len tak z písacieho stola Baracka Obamu. Bola výsledkom sústredenej diplomatickej ofenzívy všetkých zúčastnených krajín – práve tak, ako bol Irán pod ťarchou ich spoločne koordinovaných sankcií. Trump sa dnes spolieha na to, že americká diplomacia – nediplomacia môže Európu ignorovať. Jednoducho ju donúti skôr či neskôr sa pridať, inak bude čeliť stratám.
Samozrejme, je tu ešte jedna možnosť. Podmienky, ktoré Pompeo Iránu vyhlásil, nemajú nádej na úspech. Už len preto nie, lebo nádej na úspech nemali ani v roku 2015, keď na Teherán tlačila globálna komunita. Dnes akurát približujú deň, keď sa zástancovia tvrdej línie v Teheráne, ktorých dohoda z 2015 zatlačila do defenzívy, prebudia a docielia vypovedanie dohody. Podľa Trumpa vraj dohoda nikdy neprinesie mier: nuž ak ho nemá priniesť existujúca dohoda, ako ho môže priniesť jej neexistencia?
Trumpove a Pompeove podmienky však nie sú len ďalším prejavom bombastického štýlu politiky. John Bolton, ktorý dodnes obhajuje vpád do Iraku, dlhodobo tvrdí, že s Teheránom netreba rokovať, ale docieliť tam zmenu režimu. Možno tu ide práve o to. Je len treba vedieť, že o nejaký mier tu v takom prípade nepôjde už naozaj ani náhodou.