Chvíľu tak hrozilo, že najvýznačnejší okamih v našich novodobých dejinách – akým vznik ČSR nepochybne bol – jednoducho odignorujeme.
Možno sa Dankovi a jeho straníckym kolegom z SNS zjavili duchovia Matúša Dulu a ďalších signatárov deklarácie, možno im len niekto dohovoril, v každom prípade sviatok tento rok sláviť budeme.
V súvislosti s výberom dátumu (nie „tradičný“ 28. ale 30. október) zazneli hlasy, že vlastne zo strany vlády ide iba o akýsi „úhybný manéver“: Prihlásiť sa k československej tradícii, ale zasa nie tak úplne, len tak trochu, lebo sa to pri okrúhlom výročí patrí. Aby sme v hanbe nezostali, keď už si to tí naši bratia Česi rok pripomínajú.
K tomu len toľko: hoci v Martine nevyhlásili vznik ČSR zákonom ako v Prahe, deklarácia zrušila zväzok s Uhorskom a za jedinú oprávnenú inštitúciu hovoriť v mene Slovákov vyhlásila Národnú radu. Deklarácia tak bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa. Niečo také nemá v našej histórii obdobu. A keďže ide o autentické rozhodnutie, ktorým sa slovenské elity prihlásili k Československu, patrí si ho pripomínať.
Výhradu možno mať jedine k tomu, prečo takýto významný sviatok chceme oslavovať len jednorazovo. Ak je niečo skutočne hodné pripomínania, tak by sme si to mali pripomínať každý rok a nie len pri okrúhlom jubileu.