Prvou otázkou je, za akých podmienok by britská verejnosť Theresu Mayovú pochválila a ocenila. Druhá otázka znie, či by bolo správne opakovať referendum o vystúpení z únie dva-tri roky po tom prvom.
Odpoveď na prvú z otázok súvisí s tým, aké prísľuby a informácie ovplyvnili tesnú väčšinu pred dvoma rokmi hlasovať za vystúpenie. Politici v celej Európe hrajú s voličmi priehľadnú, ale napodiv účinnú hru: za všetko dobré môžu oni, za všetko zlé môže Brusel. Keď veci fungujú, je to výsledok ich práce. Keď nie, je to preto, lebo bruselská byrokracia im zväzuje ruky. Táto hra sa nehrá zďaleka len v Británii, akurát nikto si ešte netrúfol na taký hazard, ako David Cameron, ktorý o tom vypísal referendum.
V referende sa potom – ako sa dalo očakávať – nehovorilo iba o premiérovi, ktorý chce zostať v únii, na ktorú roky nadáva, ale do hry vstúpili ďalší hráči. Od demagógov z UKIP až po krvilačnú mašinériu mediálneho bulváru.
Politici v celej Európe hrajú s voličmi napodiv účinnú hru: za všetko dobré môžu oni, za všetko zlé vraj môže Brusel.
Čo by teda dnes znamenalo, že vláda Theresy Mayovej odvádza dobrú robotu? Že dohodne také vystúpenie z EÚ, aké si nik vo svojom každodennom živote vlastne ani nevšimne? O tom však referendum nebolo. Brexitový tábor predsa sľuboval, že vystúpenie z EÚ Británii rozviaže ruky, a tá bude môcť uzavrieť oveľa lepšie obchodné dohody s ktoroukoľvek krajinou na svete – pravdaže, vrátane únie samotnej.
Teraz, keď je čoraz jasnejšie, že členstvo v colnej únii napokon predsa len malo pre Britániu svoje výhody, časť verejnosti očakáva, že Spojené kráľovstvo vystúpi z „Bruselu“, ale nie z colnej únie. Na druhej strane, iná časť by to považovala za zradu brexitu. A hoci niektorí z nich sa pred dvoma rokmi nechali nachytať na lži a iní ich aktívne šírili, v tomto majú vlastne pravdu.
Ťažko napríklad vystúpiť z únie a zostať vyberať únijné clá od tretích krajín – ako znel jeden z návrhov – a ešte sa tváriť, že toto je to slávne odvrhnutie Bruselu. Respektíve, dalo by sa, ak by únia na takúto frašku pristúpila, lenže miera pokrytectva skrytá pod skratkou BINO (brexit iba podľa názvu) by bola už priveľká na to, aby nezatriasla britskou politikou.
Čo teda? Zopakovať si referendum? To je tá druhá otázka, na ktorú je odpoveď ešte zložitejšia, ako na tú prvú. Pravdaže, zákony tvoria ľudia a ľudia ich môžu aj meniť. Pri zákonoch je však aspoň na papieri jasné, čo sa ide meniť a prečo.
Pri referende, ktorého sa zmocnila propaganda šíriaca nepodložený optimizmus, to také jasné nie je. A kým sa nenájdu medzi britskými politikmi takí, ktorí nahlas priznajú to, čo inak dôverne priznávajú v kuloároch – že idea brexitu bola sčasti podvodom, sčasti nepochopením konzekvencií – dovtedy nebude jasné, o čom by sa malo hlasovať znova. Znamenalo by to len nový príval demagógie a lží.