Veľa štátov je zasa historicky mladých, ale ich idea akoby vyprchala, skôr než dozrela. V Afrike v polovici minulého storočia pučali nové štáty sťa huby po dekolonizačných dažďoch. Súčasný exodus stále mladnúcej tamojšej populácie na sever však nesvedčí o štátotvornom prostredí na hrdom čiernom kontinente. Vzťah občana a štátu sa nedá nahradiť peniazmi z cudziny. To ostatne platí nielen pre Afriku.
My občania Slovenskej republiky máme oproti väčšine iných komunít naozajstnú výhodu, hoci len dočasnú. Mnohí si pamätáme vznik štátnosti naživo, nepotrebujeme si ho primýšľať ani vyhľadávať na internete. Nie je to úžasné, byť starším súrodencom vlastného štátu?
Tohto roku vyšla s podporou ministerstva zahraničných vecí kniha „Svedectvá a príbehy. Diplomacia v období vzniku SR“. Päťdesiatosem diplomatiek a diplomatov v nej vypovedá o období zrodu samostatného Slovenska tak, ako ho prežívali. Nie sú to texty o zahraničnej či domácej politike, no o ľuďoch, ktorí sa ocitli na križovatkách alebo rázcestiach, aj nečakaných.
Viacerí samostatnosť vítali, iní neboli stúpencami rozdelenia federácie. Kniha nemoralizuje, nekádruje, a preto sa nestane bestsellerom, ale premýšľavým potomkom azda priblíži onú neopakovateľnú dobu.
Hovorme spolu o našich dejinách, kým neodídu tí, čo ich zažili. Subjektívne svedectvá priamych účastníkov majú vždy autenticitu, ktorú nemôžu mať objektivizované názory neskorších historikov. Neprenechávajme minulosť vlastných potomkov historikom. Alebo ešte inak: „Stať sa občanom predpokladá byť najskôr aspoň trochu historikom“ (Vasilij O. Kľučevskij).
Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR