Dedinčania zamykajú bráničky, tvária sa, že odišli k susedom, ale aj u susedov je bohvie prečo zamknuté. A tak dve štebotavé dámy, ktoré chodia od domu k domu, veľa koruniek na Fond solidarity nevyzbierajú. Dedina nie je geneticky lakomá, ale nerozumie, prečo má dávať peniaze na súdruha Ho Či Mina vo Vietname alebo na nasledovníkov súdruha Lumumbu v čiernej Afrike. Tých, koho miestni v živote nevideli, ani neuvidia.
S podobnou dilemou sa vyrovnávalo aj Slovensko po svojom vzniku v roku 1993. Mladému štátu istý čas trvalo, kým porozumel, prečo musí dávať iným, keď sám nemá nazvyš. Ešte nedávno sa dobrovoľné príspevky do medzinárodných organizácií na Slovensku považovali za rozpočtovú márnotratnosť. Toto sa predsa len zlomilo, aj vďaka rezortu diplomacie. Pochopili sme, že podávať pomocnú ruku tým, ktorí sú na tom horšie, nie je vecou filantropizmu či veľkorysosti, ale je to jedno zo základných pravidiel čoraz viac prepojeného sveta.
Ak chceme mať okolo seba prostredie, ktoré bude bezpečnejšie a nebude závislé od radarov, rakiet a všeobecnej mobilizácie našich detí (bez rozdielu pohlavia) mašírujúcich do mlynčekov na mäso, potom musíme investovať do solidarity, aj drobnej. Isteže, pomoc nie je jednosmerná ulica: keď Slovensko dáva, chce aj z toho niečo mať – a treba nechať diplomacii priestor, aby si to vyrokovala so svetom. Ale dávať je základ, v rodine aj v medzinárodnom prostredí, a nemusia to byť veľké sumy. „Halíře dělaj talíře“, hovorí múdrosť českých gazdiniek. Dlhodobá dobrá vôľa štátu je v praxi dôležitejšia, ako jeho kolísavá či momentálna solventnosť.