Pritom v porovnaní so zvyškom EÚ v krajine galského kohúta nie sú ceny palív ani zďaleka najvyššie. V susednom Belgicku, Taliansku i vo Švajčiarsku motoristi za liter nafty zaplatia viac, no nik tam neprotestuje. Prečo potom nepokoje zachvátili práve Francúzsko?
Hľadať racionálne argumenty tam, kde davom lomcujú emócie, sa môže javiť ako zbytočné. Lenže podceňovať ich je tiež nebezpečné. Bol to práve hnev kolonistov, nespokojných s vysokými daňami za čaj, ktorý nemalou mierou prispel k tomu, že Spojené štáty sú dnes samostatné.
Príslušníci nižšej strednej vrstvy, ktorí síce majú prácu, no cítia sa Macronovými reformami najviac zasiahnutí, takto dávajú najavo svoju nespokojnosť. Ako sami hovoria: je to „konštruktívna zloba“.
Darmo im niekto (ako u nás po revolúcii) bude vysvetľovať, že doteraz žili na (ekologický) dlh a prijatie ekologickej dane je nevyhnutnosťou. Obyvatelia vidieka, kde chýba verejná doprava, hľadajú najlacnejšiu alternatívu – a tou je práve diesel. Nie všetci si môžu dovoliť kúpiť nové auto na benzín (a o drahom elektromobile môžu akurát tak snívať).
Protesty žltých viest sa skôr či neskôr skončia. Dôležité sú však z iného hľadiska – sú pripomienkou, že napriek víťazstvu centristu Emmanuela Macrona má stále veľa ľudí pocit, že sú ponechaní napospas osudu.
Keďže tradičná ľavica ich už nereprezentuje, tak všeobecne frustrácia z rastu životných nákladoch a znižovania životnej úrovne môže vyústiť do toho, že svoj hlas dajú extrémistom. Napokon v prezidentských voľbách za Mélenchona a Le Penovú hlasovalo spolu 40 % ľudí.