Negatíva však jednoznačne prevažujú: vlaky na Slovensku v lepšom prípade „iba meškajú“, v horšom horia, pričom hovoriť o kultúre cestovania sa dá len veľmi ťažko. Jedným z dôvodov je prestarnutý vozový park. V prevádzke je napr. stále 42 rušňov vyrobených v rokoch 1968 až 1970, ktoré však patria skôr do Múzea dopravy než na koľajnice…
Ďalším zásadným problémom, s ktorým bojujú slovenské železnice, je nedostatok rušňovodičov. Namiesto toho, aby im razantne zvýšili platy (tak ako sa to osvedčilo v prípade vodičov MHD), vláda schválila novelu zákona o dráhach, ktorá „zmäkčuje“ požiadavky na vzdelanie uchádzačov. Preukaz rušňovodiča tak bude môcť získať nielen ten, kto absolvoval elektrotechnické, dopravné, technické alebo strojnícke vzdelanie, stačiť bude aj stredné odborné alebo stredné všeobecné vzdelanie.
Máme sa teda na čo tešiť, keď rušne budú riadiť „preškolení“ kuchári, čašníci alebo účtovníci… Už teraz si človek môže v lete užiť kopu zábavy v motorákoch s pokazenou klimatizáciou, ktoré sa stále kazia, no vyrobila ich firma patriaca človeku s tým správnym politickým krytím.
Na príklade Železničnej spoločnosti Slovensko sa jasne ukazuje, že byť iba národný nestačí. A to platí tak v doprave, ako aj v politike.