Nemá veľký zmysel pátrať po tom, či Fico ako kandidát spĺňa formálne požiadavky. Dá sa predpokladať, že túto stránku veci má „ošetrenú“. Napokon, zákon nevylučuje možnosť, aby sa na Ústavnom súde objavili doterajší aktívni politici – ako napokon ukazuje nielen Ficova kandidatúra, ale aj niektorých ďalších.
Prirodzene, o vhodnosti takejto kandidatúry možno diskutovať, aj keby to nebol priamo politik polarizujúci spoločnosť tak ako práve trojnásobný premiér a ešte stále šéf najsilnejšej politickej strany. Voľby sudcov Ústavného súdu však boli vždy v rukách politikov a prím v nich hrala politika. To platilo ešte predtým, ako sa Smer dostal do sporu s Andrejom Kiskom pri minulej voľbe, a odvtedy to platí ešte viac.
Ficov odchod na Ústavný súd by bol, na rozdiel od odchodu do Prezidentského paláca, skutočným odchodom z politiky.
Už pred piatimi rokmi Fico svoju prezidentskú kandidatúru zamýšľal ako únikovú cestu z parlamentnej a vládnej politiky. Čo iné si pomyslieť o tomto variante? Asi len toľko, že jeho odchod na Ústavný súd by bol, na rozdiel od odchodu do Prezidentského paláca, skutočným odchodom z politiky, o akom verejne rozprával už pred rokmi i on sám.
Otázkou je, či ho budú chcieť nechať takto odísť parlamentní politici, ktorí budú rozhodovať o kandidátoch, a v konečnej inštancii prezident Kiska, ktorý bude zo zvolených kandidátov vyberať nových sudcov ÚS. Uspokoja sa opoziční politici plus prezident s tým, že nechajú predsedu Smeru odísť ako v podstate neporazeného, alebo dajú prednosť vidine, že ho najprv ponížia porážkou vo voľbách? To by znamenalo boj, ktorý by sa s približujúcimi sa voľbami len vyostroval.
O tom, že možný odchod Roberta Fica bude znamenať zemetrasenie pre vládny Smer, nemôže byť pochýb. Rovnako ako nemôže byť pochýb o tom, že za jeho kandidatúru na sudcu ÚS zdvihnú ruky nielen všetci parlamentní smeráci, ale aj poslanci z koaličných strán SNS a Most-Híd.
Smer našiel v osobe Petra Pellegriniho politického manažéra, na ktorého sa nelepia škandály a podozrenia, a partneri vo vládnej koalícii premiéra, od ktorého výlevov sa nemusia z času na čas síce jemne, ale predsa len dištancovať, aby neprišli o svojich vlastných voličov. Navyše, ako sa ukázalo aj v jeho novoročnom príhovore, Pellegrini ako premiér ašpiruje na celkom inú, zmierlivejšiu úlohu oproti svojmu večne s kýmsi a čímsi bojujúcemu predchodcovi.
V Prezidentskom paláci si teda teraz môžu lámať hlavy, či sa zbavia Fica tým, že mu dovolia takpovediac uniknúť vpred, alebo bude chcieť Kiska zahrať úlohu Ficovej Nemezis. V Smere môžu zasa rozmýšľať, čo urobia v prípade, že ich predsedovi nevyjde ani tento pokus o odchod. Postavia mu opäť uvítaciu slávobránu ako večne odchádzajúcemu a večne sa vracajúcemu predsedovi, alebo pochopia, že ich ďalší politický osud je, s Ficom či bez Fica, už iba v ich vlastných rukách?