Slovenské poľnohospodárstvo stojí na krížnych cestách. Cítia to všetci. Ešte pred tridsiatimi rokmi sme boli sebestační, teraz sme zberný kôš prebytkov z celého sveta. Dramaticky strácame schopnosť uživiť sa vlastnou prácou, hoci máme ešte stále dosť pôdy.
Práve o pôdu a o spôsob hospodárenia na nej sa dnes zvádza obrovský zápas. Nemáme úplne jasno, čo vlastne chceme. Sme poznačení výsledkami druhej svetovej vojny, ktorá priniesla rozdelenie sveta na Východ a Západ. Nezmeníme dejiny, súčasťou ktorých bola kolektivizácia, a s ňou nie práve v rukavičkách zrodené družstvá. Môžeme donekonečna meditovať o ich plusoch a mínusoch, ale jedno je nepopierateľné: priniesli potravinovú sebestačnosť a súčasne od základu zmenili život na vidieku.
Predstava, že sa po roku 1989 staneme krajinou idylických fariem, sa ukázala ako mylná. Naopak, presadili sa manažérsky riadené veľkovýrobné podniky. A predsa – možno na to bol potrebný odstup času – vznikajú aj rodinné farmy. Oných tridsať rokov bolo a je poznačených bojom o majetok družstiev a štátu, nie úsilím o zveľaďovanie. Preto sme tam, kde sme. V bolestiach sa rodí nová štruktúra aj nové vlastnícke pomery. Vzišli sme z pôdy a práve na nej by sme mali hľadať cesty k sebe samým.