Nad spomienkami, ako ľudia s malou dušičkou a so stiahnutým žalúdkom prekračovali hranice smerom na Západ, dnešná mládež iba nechápavo krúti hlavou. Sloboda pohybu je pre nich tak samozrejmá, ako keď človek dýcha vzduch.
Ak teda niekto hovorí o neslobode, diktáte Bruselu a obmedzovaní suverenity, mal by si spomenúť na to, ako to u nás vyzeralo, keď nám vládol Vladimír Mečiar, ktorý spolu so svojimi nohsledmi Slovensko premenil na čiernu dieru.
Návrat do Európy sa podaril len vďaka enormnému úsiliu vlád, ktoré si po r. 1998 dali za cieľ dobehnúť rozbehnutý integračný vlak. Zvládli sme to a právom máme byť na čo hrdí – v uplynulých desaťročiach vari neexistuje taký úspešný príbeh, ako je ten náš.
Keď teda niekto rozpráva o alternatívach, mal by mať na pamäti, aké riešenia ponúkli svojim občanom politici, ktorí presadzovali brexit. Žiadne. Británii sa podarilo „historicky strápniť“ a už roky sa motá v kruhu.
Alebo iný príklad: Estónsko a Moldavsko, ktoré boli kedysi súčasťou toho istého Sovietskeho zväzu, dnes predstavujú dva úplne odlišné svety. Malá krajina v Pobaltsku, ktorá vstúpila do EÚ spolu s nami, je symbolom inovácií a progresu. Moldavsko je chudobinec Európy, stále sa zmietajúci medzi Východom a Západom.
Preto pozor na tých, ktorí sľubujú, že všetko bude inak a lepšie. Tí zvyčajne žiadny plán nemajú.