Darmo je. Dejepis je užitočný a jeho hodiny nedávno pridávané navyše do stredoškolských rozvrhov nikomu nemohli uškodiť. Budúci voliči fašistov však poväčšine nie sú len produktmi zanedbaných vedomostí z histórie, ale celého komplexu javov. Ak podľa nedávneho prieskumu predispozície k extrémistickým ideológiám u nás vykazuje sedem percent stredoškolských pedagógov, čo chceme vyčítať ich študentom?
A vôbec, čo chceme vyčítať deckám, ktoré spoločnosť najprv naučila, že peniaze značia kvalitu a úspech, a odvtedy im demagógia na vysokej škole internetu vštepuje, že ak oni drú a peniaze nemajú, môžu za to v prvom rade tí, ktorí sú na tom ešte horšie – ale „bezprácne“?
Ako vysvetliť stredoškolákom pobúreným zo strašiaka extrémneho liberalizmu, že z istého pohľadu sú extrémistami napríklad aj indickí džinisti, ktorí si pri chôdzi pozerajú pod nohy, aby náhodou nepridlávili čo i len mravca, lenže to ich ešte asi nedáva do jedného vreca s tými extrémistami, ktorí v mene iných ideológií vraždia nevinných? A ako má študentom od idiotských myšlienkových skratiek odpomôcť škola, keď idiotskými skratkami je presýtený celý náš verejný priestor?
Budúci voliči fašistov nie sú len produktmi zanedbaných vedomostí z histórie.
Prvými známkami rozumu bývajú otázky a pochybnosti, nie kategorické súdy. Celý náš spoločenský život sa však scvrkol do boja kategorických súdov. Brusel je ako Moskva. Liberáli ako fašisti. Rómovia sú príživníci, cudzinci sú buď východní teroristi, alebo západní špekulanti. Politici sú zlodeji a klamári. A vôbec, všetci sú klamári, tak načo sa obťažovať s hľadaním pravdy?
Netreba robiť hystériu či paniku: ani tie najväčšie tmy v dejinách nikdy neoslepili úplne všetkých. Pravicový extrémizmus je však na pochode a jeho podpora neklesá. Ako by mohla, keď boj proti nemu sa začína a končí formálnymi „opatreniami“?
Mnohí politici sa ako-tak naučili rozprávať o európskych peniazoch. Keď však príde reč na európske hodnoty, v lepšom prípade cudne mlčia, v horšom sa rozčúlia, že veď to je práve to, prečo ich máme voliť – aby v tom Bruseli bojovali proti Bruselu, „za nás“. Pred fašizmom nás nespasia neúprimné rétorické cvičenia politikov, pretože mladí ľudia vycítia oficiálnu faloš, akurát, paradoxne, v reakcii na ňu podľahnú nejakej inej.
Je smutné, že kotlebovci stále derú poslanecké lavice, ľavica si zasa raz nevie vyriešiť svoje vlastné problémy a pravica sa s fašistami pochytí pomaly už len pri hádke, kto prišiel s ktorou témou ako prvý. Smutné, ale nie neprekonateľné. Z chystaných budúcich voličov fašistov sa ešte stále nemusia stať aj faktickí voliči fašistov: bude na to len treba čosi viac ako formálne kampane a hodiny dejepisu.