Spoločnosť si nadáva do fašistov a extrémistov, pričom extrémistami sú často označovaní fašisti a fašistami pravicoví liberáli. Význam skutočného posolstva výsledku volieb uniká.
Posolstvo týchto volieb tkvie v tom, že si konečne aj pravicoví liberáli osvojili desaťročia starú agendu progresívnej, radikálnej európskej ľavice, ktorou je ekológia a ľudské práva v tom zmysle, ako ich zadefinovala Všeobecná deklarácia ľudských práv v dôsledku ideálov protifašistického odboja v roku 1948. Posolstvo týchto volieb však tkvie aj v tom, že by bolo obrovskou chybou vystačiť si s nadávaním „tým druhým“ do fašistov alebo extrémistov. Sú tu, a ak naozaj chceme, aby sa Slovensko a Európa definitívne nevybrali cestou ich nekrofilných predstáv, načim sa zamyslieť, z čoho vyrástli.
Fašizmus sa sprítomňuje, pretože ešte nikdy po vojne nebola priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími taká veľká, nikdy sa tak nepohŕdalo najbiednejšími a nevyvíjal sa dôraz na zisk a krajnú súťaživosť všetkých proti všetkým. Otvorené hranice, liberálne možnosti študovať a pracovať kdekoľvek sú skvelé, ale pokiaľ to isté v rovnakej kvalite človek nemôže získať v prvom – nie v druhom ani v treťom! – v prvom rade doma, ako sa čudovať, že 80 percent voliť nejde vôbec a výrazná časť tých zvyšných dvadsiatich otvorene priznáva hnedý nádych.