Do tretice, keby česká sociálna demokracia nebola v hlbokej kríze, ktorej je účasť v kontroverznej vláde s Babišovým ANO len sprievodným znakom, možno by sa odhodlala na jediný autonómny krok, ktorý jej dnes v podstate zostal: odchod z koalície.
Lenže Zemanovi ústava obyčajne vyhovuje iba v tých bodoch, v ktorých mu ako hlave štátu priznáva právomoci a pôsobnosti. V bodoch, ktoré v Česku, podobne ako u nás na Slovensku, dávajú exekutívu do rúk premiéra, nie prezidenta, Zeman ústavu s prehľadom ignoruje. Babiš zaťažený škandálom, ktorý ho nakoniec môže dostať i pred súd, zasa oveľa viac potrebuje voličov Zemana, ako nejakú visačku ústavnej kvality.
Zeman by mal byť pri výmene ministra viac-menej iba ceremoniárom. Jeho zdôvodnenie, že ďalšie a ďalšie schôdzky s predsedom vlády a šéfom ČSSD, ktorej rezort kultúry patrí, chce zvolávať preto, aby na nich „zmieril predsedu ČSSD Jana Hamáčka s Antonínom Staněkom“ (ministrom, ktorého chcú Hamáček a Babiš vymeniť), je až detinské. Podobne odťažitý je jeho ďalší uvádzaný dôvod: problém má vraj i s tým, že Michal Šmarda, ktorým chcú Babiš a ČSSD nahradiť Staněka, nemá skúsenosti v rezorte kultúry. To síce môže byť pravda a môže to byť aj ostro kritizovateľná pravda, lenže faktom opäť je, že táto pravda by mala zaujímať predsedu exekutívy, nie prezidenta.
Keby česká sociálna demokracia nebola v hlbokej kríze, možno by sa odhodlala na jediný autonómny krok, ktorý jej dnes v podstate zostal: odchod z koalície.
Fakt, že Babiš vytrvalo odmieta podanie na Ústavný súd, ktoré od neho požaduje rozhorčený Hamáček, sa snúbi s faktom, že ten istý rozhorčený Hamáček nedokáže povedať, či jeho strana zostáva vo vláde, alebo z nej odíde, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo jej koniec a predčasné voľby. Obaja partneri – i keď v nerovnakej váhovej kategórii – tak trochu bojujú o prežitie. To z nich veru nerobí účinnú protiváhu Zemanových snáh o manipulovanie s výkonnou mocou. Skôr jeho ľahkú korisť.
Pointa? Tú zatiaľ nikto nepozná. Zeman sa od samého začiatku svojho pôsobenia na Hradčanoch usiluje zasahovať do parlamentných a vládnych vôd. Je možné, že si s aktérmi len vybavuje svoje osobné účty. Možné je i to, ako v českých médiách pripúšťa aj politológ Lukáš Jelínek, že v druhom pláne sleduje dlhodobejší rozvrat „tradičnej“ politickej sféry, na ktorej by sa potom viac darilo autoritárom a autokratom, ku ktorým sám tiahne. Napokon, keď azda jediným na scéne, kto sa z momentálneho vývoja v Česku nahlas teší, je krajne pravicový populista Tomio Okamura, kontrolka nemôže inak, než svietiť. Možno až do definitívneho vypálenia.