Chytráci vysmievajúci sa zo zeleného ošiaľu, zeleného biznisu či zelených aktivistov a varujúci, že zelená agenda je vlastne ďalšia inkarnácia komunizmu, majú svojím spôsobom pravdu. Nie v tom, aké „argumenty“ vynášajú proti dátam a výsledkom vedeckého výskumu a poznania. Ani v tom, ako sa pokúšajú spájať aktivistov za ochranu planéty s niekdajšími plničmi záväzkov vo výrobe kyseliny sírovej, výrube lesov a v ťažbe fosílnych palív.
Pravdu majú, keď cítia, že záchrana planéty sa nezaobíde bez možno postupnej, no vo výsledku radikálnej premeny organizácie ľudskej spoločnosti. Podráždime svoju fantáziu, ochabnutú dlhodobou konzumáciou komercie: kult peňazí ako univerzálneho meradla úspechu a hodnoty jednotlivca, ani kult práce ako zmyslu existencie človeka predsa nie sú jedinými možnosťami.
Ak by sa malo ľudstvo začať správať naozaj ohľaduplnejšie k Zemi a zodpovednejšie k svojim deťom, muselo by v prvom rade spomaliť. Pokrok sa musí prestať merať v miliónoch či megatonách, šikovnosť v sekundách a užitočnosť v človekohodinách. Celý hodnotový systém, v ktorom je na prvom mieste užitočnosť čohokoľvek, čo robíme, sa už dávno akosi zvrhol vo svoj opak.
Boj proti klimatickej zmene nie je vecou čakania na nejaký zázračný vynález či technológiu, ktorá nás spasí. Je to vec spoločenská, ktorá sa práve preto nezaobíde bez politiky.
Produkcia chrlí veci a služby s mizivou trvácnosťou, takže sa neustále zrýchľuje ich spotreba. Tá sa musí neustále zrýchľovať, inak by začala stagnovať produkcia, a keby tá začala stagnovať, bolo by menej vecí a služieb, takže všetci manickí spotrebitelia by sa odrazu začali cítiť akosi chudobnejšie… Ľudia však mali odjakživa doma len jeden nábytok. Fakt, že my si ten náš na rozdiel od minulých generácií počas života kupujeme päťkrát odznova, z nás nerobí boháčov, ale somárov.
V jadre všetkých zelených alternatív, ktoré to myslia vážne, je obsiahnuté podvratné poznanie, že bez zastavenia tohto kolotoča to skrátka nepôjde. A je celkom jedno, či tomu nejakí zúfalci dajú nálepku komunizmu v nádeji, že tým odstrašia ľudí od pokušenia pridať sa, alebo či iní z toho neurobia povrchnú módu, ktorá nikoho nič vážne nestojí, a preto ani nič nezmení.
Boj proti klimatickej zmene nie je vecou čakania na nejaký zázračný vynález či technológiu, ktorá nás spasí. Je to vec spoločenská, ktorá sa práve preto nezaobíde bez politiky. Vedecké objavy sú bonus, zmeny treba žiadať v prvom rade v politike.
Hneď. Alternatívou totiž nebude náš pocit ľútosti, že mohlo byť lepšie. Alternatívou naozaj môže byť, že nebude nijako a na ľútosť bude neskoro. Preto, ak vám zelená agenda a jej aktivisti pripadajú mierne hysterickí, nemusí sa vám to len zdať: každý by bol, keby si uvedomil, aké sú alternatívy.