Či už išlo o svojvoľné „spanilé jazdy“ šéfa Národnej rady (SNS) do Ruska, alebo o „svojské“ výroky predsedu jej výboru pre európske záležitosti (Smer) na sociálnych sieťach.
V poslednom období Lajčák prestával byť doma prorokom. Ale nebolo to tak vždy. V januári 2009 ochotne prijal ponuku vtedajšieho premiéra Roberta Fica, aby zavŕšil svoje úspechy v diplomacii ministerským kreslom. Toto rozhodnutie nezmenil ani po nepodarenom intermezze Mikuláša Dzurindu v tejto funkcii, keď nastúpila jednofarebná vláda Smeru.
V koalícii po voľbách 2016 to už nebolo také jednoduché, no Lajčák mal stále vysoké ambície: nahradiť generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna v New Yorku alebo Andreja Kisku v Prezidentskom paláci. A nešlo iba o ilúzie, hoci sa napokon musel uskromniť s dočasným predsedníctvom Valného zhromaždenia OSN.
Studenú sprchu okúsil, keď mu doma urobili škrt cez rozpočet v súvislosti s migračným paktom a účasťou na konferencii v Marrakéši. Stal sa prvým ministrom v dejinách, ktorému odmietli prijať demisiu. Stiahol ju aj preto, lebo mal od januára 2019 zaujať post úradujúceho predsedu OBSE.
Ročná lehota sa čoskoro končí, a tak Lajčák po februárových voľbách už nevidí svoju budúcnosť v nijakej vláde. Vo svete sa však určite nestratí.