Predstavme si scénu – po prúde rieky Guadalquivir, čo spája Sevillu s morom, sa plaví päť lodí. Čudná to flotila, zložená zo starých, pozliepaných vrakov. Velí jej dobrodruh Magellan, presnejšie Magalhães, Portugalec v španielskych (kastílskych) službách, takže vlastne prebehlík. Jeho posádka je medzinárodná, tvoria ju Baskovia, Francúzi, Flámi, Nemci a ďalší. Chce sa dostať do Indie západnou cestou a vrátiť sa už ako boháč, s nákladom vzácneho korenia. Ide však do neznáma – Amerika je síce objavená, lenže nevie sa, či ju možno obísť. Po troch rokoch sa z expedície vráti iba niekoľko vyhladovaných a skorbutom trpiacich námorníkov, na jedinej lodi, o polovicu menšej, ako sú jachty dnešných boháčov a bez Magellana, ktorý zahynul na Filipínach pri nezmyselnej potýčke s domorodcami. Oni sú však prví ľudia, ktorí oboplávali svet.
Z komerčného pohľadu bola tá expedícia fiaskom, zostane však fascinujúcou udalosťou dejín. Renesančná Európa dokázala dovidieť ďalej ako na vlastný pupok. Nielen objavovala planétu, ale ju aj formovala – pomenúvala moria aj ostrovy, vytvárala podmienky pre neskoršiu kolonizáciu.
Čo núti ľudí vyberať sa do neznáma? Má naozaj pravdu zachmúrený filozof Blaise Pascal, podľa ktorého všetky problémy človeka vznikajú z toho, že neobsedí v pokoji vo svojej izbe? Zrejme áno, a nič s tým neurobíme. Zaujímavejšie je iné: čo asi povedia glosátori v roku 2519, po 500 rokoch, o nás? Hlavne, aby nepotvrdili varovný výrok bývalého generálneho tajomníka OSN U Thanta: „Napriek svojim schopnostiam a talentu klesli na dno pre nedostatok vzduchu, potravín a vody a schopnosti predvídať.“