Jeden dobový posmeškár to komentoval vtipne: „On zázračne bohatol, pretože celý život predával tých, ktorí si ho kupovali“. Talleyrand však nebol diplomat v súčasnom zmysle slova, viac bol politik a manipulátor, ale jeho povesť vierolomného ziskožravca doteraz ovplyvňuje pohľad verejnosti na diplomaciu.
Kedysi vyslanci, zámožní ľudia, dávali svoj osobný majetok a styky do služieb svojich vládcov. Niektorí aj intelekt a odvahu, ak ich mali. Istotne nezabúdali ani na seba, ale poväčšine museli svoje funkcie financovať sami. To dnes idú ľudia do diplomacie nie preto, aby míňali vlastné peniaze v službách štátu, ale naopak – aby si zabezpečili živobytie zo štátnych zdrojov. Avšak možno im to vyčítať, keď sú to vlastne úradníci?
Diplomat dostáva mzdu podľa tabuliek pre štátnu správu, podnikať nesmie a možnosti iných príjmov má minimálne. Počas vyslania do cudziny mu mzda stúpne, ale dlhodobé odlúčenie z domu má tiež dôsledky: manžel(ka) stráca zamestnanie, treba platiť za školskú dochádzku detí, rodičia zomierajú osamelí, ani diplomatov choroby neobchádzajú. Problémy sa riešia inak na mieste a inak zďaleka. Najmä roky strávené v tropických či inak rizikových oblastiach zanechávajú stopy…
Bohatstvo diplomatov má byť v tom, že slúžia štátu. Nemusia sa zakaždým stotožňovať s líniou politikov, ktorí ich práve riadia. Veď ani speváci nespievajú, čo sa im páči, ale to, čo majú v partitúre. A spievajú, pretože je to ich práca – nie preto, že im je stále do spevu.