Otázne bolo aj fungovanie pomoci na udržanie pracovných miest alebo na náhradu miezd v podnikoch. Sťažnosti na oneskorenú, malú alebo žiadnu pomoc sa na vládu valili z každej strany. A najhoršie bolo porovnávanie s Nemeckom alebo s Rakúskom. Zlá vizitka pre našu osvietenú vládu.
Premiér Igor Matovič ešte v apríli prišiel s nápadom zriadiť na Úrade vlády Fond vzájomnej pomoci. Okrem toho, že ľudia mohli prispievať na transparentný účet, stále sa nevedelo, aký účel bude fond plniť. Predsa štát má pomáhať prostredníctvom ministerstva sociálnych vecí. To však znamená pomoc zo štátneho rozpočtu, a minister práce nie je z OĽaNO. Čo by z tohto premiér mal?
Preto sa rozhodol, že štátnu pomoc cez SOS dotáciu zruší a rozbehne Fond vzájomnej pomoci zriadený na „svojom“ úrade vlády. Na jeho transparentný účet sa vyzbieralo už 680-tisíc eur, hlavne od vládnych poslancov, ale sú tam aj centové dary. Keďže fond nemá technologické a ľudské možnosti, ako pomoc zrealizovať, požiadal o know-how neziskovú organizáciu Ľudia ľuďom. Na jej charitatívnu sieť prispievajú dobrovoľní darcovia. Za desať rokov prerozdelila vyše 11 miliónov eur a po vypuknutí pandémie sa príspevky zvýšili o 120 percent.
Nuž a Fond vzájomnej pomoci prispeje ku každému darovanému euru jedným eurom navyše, ale len do určitej sumy. Neprekvapí, že jeden žiadateľ môže získať opäť len 200 eur, spolu maximálne tisíc. Žiadosti nebudú preverovať štátni zamestnanci, ale dobrovoľníci, kňazi či regionálni politici (samozrejme, z OĽaNO). A kto bude žať úrodu z tejto privatizácie sociálnej pomoci?