Slovensko potrebuje svojich živiteľov a musí si viac všímať starosti, ktoré ich ťažia. Pripomeňme, že bez veľkých rečí sa vyrovnali s pandémiou COVID-19 a zabezpečili chod nepretržitých prevádzok. Médiá si všímajú vysoké pece, elektrárne, ale deň čo deň sa treba starať aj o zvieratá, kŕmiť ich, dojiť, spracúvať mlieko, mäso, piecť chlieb.
Poľnohospodári zvládajú so cťou všetky povinnosti. Už dávno nebola taká ťažká jeseň ako tohto roku. Len s vypätím všetkých síl sa zberá úroda jesenných plodín a je vo hviezdach, kedy a ako sa zaseje pšenica či raž, najdôležitejšie obilniny.
Od poľnohospodárstva a potravinárstva sa očakáva viac domácej produkcie. Je to prirodzené, veď sebestačnosť až na pár produktov klesla hlboko pod 50 percent. Úpadok, ktorý prežíva chlebové odvetvie, je výsledkom rozporuplnej transformácie, rozpadu celej potravinárskej štruktúry aj zrodu novej. Akcent jednoduchej rastlinnej produkcie nebol iba rozmarom poľnohospodárov robiť veci jednoduchšie s minimálnym počtom ľudí. Bolo to odpoveďou aj na to, že spracovatelia neplatili za dodané produkty a roľníci nedokázali vytvárať dosť zdrojov na obnovu živočíšnej výroby.
Od vstupu do EÚ Slovensko výrazne stráca dych v produkcii potravín. Je to nepochopiteľné, lebo, ako si všimol nový minister pôdohospodárstva, odvetvie dostalo z únie v poslednom období na svoj rozvoj 10 miliárd eur. Je to nemalá čiastka. Otázka, na čo sa minula, je oprávnená. Kauza Dobytkár poukazuje, že sa našli „šíbri“, ktorí vedeli dokonale zneužívať dotácie. Ale bolo by príliš zjednodušujúce vidieť príčinu úpadku len a len v tých, ktorí si vedeli nájsť cestičky k európskym peniazom a neposkytnúť adekvátnu protihodnotu za ne.
Slovensko a jeho politici, práve teraz sa to ukazuje, podcenili potravinový konár, na ktorom sedíme. Ak sa nezmení náš prístup, zlomí sa a bude to viac než tvrdé precitnutie
Korupciu treba odstrániť, ale súčasne prichodí vytvoriť aj náležité podmienky na rozvoj. Fakt, že pri tvorbe plánu obnovy slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva sa na obe odvetvia zabudlo, je veľavravný. Až po tom, čo sa poľnohospodári a potravinári ozvali, sa rezort prebudil a horúčkovito pripravil plán oživenia.
Vraj stále máme čas. Pravdupovediac, veľa nám ho nezostalo. Stále, vidno to aj na poslednom štátnom rozpočte, zostáva poľnohospodárstvo odvetvím, ktoré nedostáva dostatok národných zdrojov. Najbližší konkurenti, teda susedia z visegrádskej štvorky, nehovoriac už o Nemcoch a Rakúšanoch, doslova lejú do svojich fariem miliardové zdroje. Ako potom majú na pultoch súťažiť slovenské potraviny a nápoje s konkurenciou? Skryté dotácie jednoducho zvýhodňujú zahraničnú konkurenciu.
Hoci sa to povedalo už najmenej tisíc ráz, a to z rôznych strán, keď príde na lámanie chleba, zdroje na podporu odvetvia nevieme nájsť.
Podceňujeme prípravu mládeže do poľnohospodáskych a potravinárskych profesií. Nejde pritom len o to, že systém stredných odborných učilíšť a škôl sa de facto rozpadol, ale aj o to, že nedokážeme v spoločnosti vytvoriť atmosféru žičlivú pre také profesie, ako je pekár, mäsiar alebo bača. Ak sa deti hlásia na stredné školy, túžia byť kynológmi, chovateľmi koní. Nuž potrebujeme aj takýchto odborníkov, ale zlyháva nám príprava práve hlavného prúdu.
Slovensko a jeho politici, práve teraz sa to ukazuje, podcenili potravinový konár, na ktorom sedíme. Ak sa nezmení náš prístup, zlomí sa a bude to viac než tvrdé precitnutie.