Verejné vypočutie kandidátov naznačuje, že rozhodujúcim faktorom pri výbere nového generálneho prokurátora bude jeho minulosť. Svedčí o tom ústredná téma híringu: Prečo sa prokurátori doteraz neohradili voči nekalým praktikám bývalého vedenia?
Ich odpovede spočívali vo vysvetľovaní, že prokuratúra je monokratický a hierarchický orgán, v ktorom má šéf prisilné páky na „neposlušných“ podriadených. V tom sa nemýlia.
Generálny prokurátor má skutočne veľkú škálu nástrojov na znepríjemnenie života prokurátorov. Vykonštruované disciplinárky, preradenie na nižšie stupne, účelové prideľovanie či odnímanie spisov sú naozaj ťažké kalibre, pod ťarchou ktorých si každý dvakrát premyslí, či bude kritizovať vedenie. O to viac, ak „disident“ nedisponuje hmatateľnými dôkazmi.
Na druhej strane však stojí argument, že morálny a charakterný človek by korupčné podozrenia netoleroval. Predsa len, vytvorením neformálnej platformy mohli prokurátori silou kolektívneho hlasu pritlačiť na zmenu pomerov vo vedení. Riskovali by síce svoju kariéru, no (snáď) nie život. Tým by však uvoľnili miesto konformnejším kolegom, čo tiež nie je výhrou pre spoločnosť.
Bez ohľadu na to, s čím sa poslanci pri voľbe stotožnia, jedna vec je nad slnko jasná. Legislatívna zmena hierarchických vzťahov na prokuratúre je viac ako žiaduca. Za zváženie stojí najmä elektronické prideľovanie spisov aj posilnenie autonómie prokurátorov pri výkone svojho poslania.
Uplynulo totiž už takmer desaťročie, čo boli zakázané negatívne pokyny nadriadených. Aj keď prokurátorom už nemožno prikázať, aby v konkrétnej veci nekonali, prax ukazuje, že aj toto sa dá obísť, ak sa chce. Je to práve prostredníctvom sporného ustanovenia §363 Trestného poriadku, ktoré umožňuje generálnemu prokurátorovi zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia podriadeného. S prehodnotením tohto inštitútu ráta aj vláda v programovom vyhlásení. To je však len špička ľadovca.
V spoločenských vzťahoch v zásade platí známe pravidlo lorda Actona – „moc korumpuje; absolútna moc korumpuje absolútne“. Je nesporné, že novým šéfom prokuratúry musí byť človek, ktorého minulosť svedčí o jeho morálnej integrite. Jednoznačné prejudikovanie jeho správania v budúcnosti je však fikciou.
V spoločenských vzťahoch v zásade platí známe pravidlo lorda Actona – „moc korumpuje; absolútna moc korumpuje absolútne“. Je nesporné, že novým šéfom prokuratúry musí byť človek, ktorého minulosť svedčí o jeho morálnej integrite. Jednoznačné prejudikovanie jeho správania v budúcnosti je však nemožné.
Aké sú záruky, že nový generálny prokurátor odolá pokušeniam, ktorých dôsledky nemusia uzrieť svetlo sveta? Nie je lepšie zredukovať ich na nevyhnutné minimum, ako sa len nádejať, že im nepodľahne?
Zavedenie verejného vypočutia sa zatiaľ ukázalo ako užitočný nástroj. Sám osebe však neduhy prokuratúry nevyrieši. Práve preto musí ísť ruka v ruke aj s vypočutím kritických hlasov volajúcich po systémových zmenách. Len tak možno navrátiť dôveru inštitúcii, za ktorú sa hanbia už aj niektorí jej členovia.