Koaliční politici si vybrali Ondrejský cintorín, lebo už teraz je tam vraj pochovaných viacero osobností moderných dejín vrátane prezidenta Michala Kováča. Niečo podobné by sa síce dalo povedať o cintoríne v Slávičom údolí, no za Ondrejský cintorín sa prihovára aj minister životného prostredia Ján Budaj. V jeho prípade sa to dá sčasti pochopiť – v čase, keď sa iná generácia politikov, naopak, rozhodla budovať národnú identitu likvidáciou (nielen) tohto historického cintorína, Budaj bol jedným z tých, ktorí ho, síce okyptený, ale zachránili.
Tempora mutantur – žalostne vandalizovaný cintorín sa má stať rovno národným. Reakcia sa dala očakávať, Martinčania protestujú a národ sa veselo „žerie“ v príslovečnej regionálnej nevraživosti. V mysli sa človeku opäť vynára storočné podobenstvo o tom, ako sa rečníci tak dlho hádali nad Hviezdoslavovým hrobom, až zabudli, koho to vlastne pochovávajú.
Stav spomínanej národnej identity u nás vyzerá ako byt, ktorý dlho nik neupratoval. Keď v ňom zúfalo hľadáme, zosype sa nám na hlavu všetka sutina, a spolu s ňou nevedomky vyhadzujeme zabudnuté klenoty, ostávajúc s prázdnymi rukami. Prečo sa namiesto potemkinovských nápadov, ktoré akurát všetkých ešte viac rozoštvú, seriózne nezamyslieť, ako u nás vyzerá ochrana starých cintorínov a hrobov osobností rôznych storočí, a nezačať im konečne venovať pozornosť hodnú dôstojného národa? Iste, to by si ako prvý logický krok k budovaniu identity vyžadovalo trochu menej sa „žrať“ a tie osobnosti aspoň zbežne poznať. Neľahká úloha!