Podľa šéfa hnutia Sme rodina Borisa Kollára ich stálo nemalú námahu zdráhajúceho sa exministra „na konci dňa“ (!) presvedčiť, a okrem premiéra súhlasila aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá Krajniaka vymenuje v piatok.
Spočiatku by sa aj bolo zdalo, že pri hľadaní náhradníka na ministerskú stoličku si môže Sme rodina preberať ako na orientálnom trhu. Hnutie prišlo s návrhom, aby sa ministrom stal exposlanec Jozef Hlinka – nuž veď ale nebolo ich pričinením, že podľa prezidentky by mala tento dôležitý rezort viesť „silná politická aj odborná autorita“; a nemohli za to, že keď prišli s ponukou iných mien, prieberčivá prezidentka eufemisticky poznamenala, že najmä v čase krízy by mal rezort práce viesť niekto, kto s ním má skúsenosti. Kto už by takejto hodenej jelenicovej rukavici odolal?
Krajniak, pravdaže, svoje schopnosti a skúsenosti v čase pandémie stačil predstaviť, a z pozície ministra práce, sociálnych vecí a rodiny zrušil aj to málo sociálneho, čo sa pre rodinu, najmä tú bez práce, našlo. Jeho vystúpenie z kola von 17. marca mnohých prekvapilo a spustilo reťazovú reakciu ďalších demisií v záujme „riešenia vládnej krízy“. A je to len čosi vyše týždňa, čo Krajniak vyhlásil, že jeho demisia nie je len „vydierka“ (?!) a že nebude členom Hegerovej vlády. Prečo sa teda vracia?
Odpoveď sa asi bude skrývať niekde tam, že jeho návrat je skutočne podmienený niečím ako „križiackou službou vlasti“. Veď kde nie je z čoho vyberať, nejaká tá obeť sa hodí. Navyše, Krajniak z kola nikdy nevypadol. Keď v roku 2012 odstúpil v dôsledku Gorily z funkcie poradcu vtedajšieho ministra vnútra Lipšica pre rómsku kriminalitu (!), tiež to nebolo navždy.